Bez hrdosti (1905)


                                                                                                   
Hlavné postavy:
                                                                             Milina Adamčíková- „biela grófka“, Samo Jablovský- Kamilin brat, pýcha dediny, Kamila-„kňažná“, Samova sestra. Obsah
V jeden podvečer, v dedine Matúšová stretli sa slečny, Kamila Jablovská, ktorú volali kňažná, pre jej správanie, Paula Chrípková a Ira Pávová, ktoré mali obidve pätnásť rokov a Milina Adamčíková, aby sa poprechádzali popod kostol. Kamila im ukázala časopis, ktorý napísal jej brat Samo a Vážecký. Všetky boli časopisom uchvátené a najmä Milina, ktorá bola do Sama zamilovaná. Vtom ho zbadali a rozhodli sa ísť za ním do domu, kde nacvičoval s ostatnými chlapmi piesne na majáles. Milina nemohla zo Sama spustiť zrak, ale našťastie, skôr ako si to niekto všimol, prišiel kňaz Milan Adamčík (Milinin brat). Kým sa všetci zabávali, Samo prišiel zozadu ku Miline a zakryl jej oči rukami. Milina sa nahnevala a keď ho chcela udrieť, chytil jej ruku a objal ju. Milina zostala zaskočená a zmätená. Chcela odísť, aby si nikto nevšimol ako sa červená. Kamila však začala hrať na klavíri a začalo sa tancovať a tak Milina ostala. Samo sa Miline vyhýbal, aby si náhodou nemyslela, že si ju chce hneď zobrať. O pár dní Milan odcestoval na Zástavu a všetci sa prišli zabávať do farskej záhrady a kolkárne. Prišiel aj Michal Jablovský, ktorý začal Miline dvoriť. Kamila začala rozprávať o tom, že Samo má nejakú priateľku v druhej dedine. Chcela tým odradiť Milinu. Tak sa po čase dozvedá, že do Sama sú zaľúbené aj dievčence z inej dediny. U Jablovských ju prvýkrát ponúkli vínom a ona natruc Kamile napila sa. Potom pila stále viac a viac, až kým nezistila, že je opitá. Išla preto preč. V záhrade na fare stretla Michala. Ten sa ju pokúsil objať, ale Milina sa mu vytrhla. O pár dní na to sa v Matúšovej konal majáles (bál). Jediný, koho to skoro vôbec nezaujímalo, bol Milan. Hneval sa na Milinu, ako sa správa, že celý deň skúšala šaty a na nič iné nemyslela, no zároveň bol znepokojený jej zovňajškom. Zdala sa mu bleda a nepokojná, chorľavá. Na bál bolo pozvaných veľa ľudí, aj z mesta. Ľudia z mesta boli namyslený a pochybovali, že sa budú zabávať. Ale názor zmenili hneď ako začal Samo a spevokol spievať piesne. Rozprúdila sa zábava, pani vykrikovali „ Eljen, eljen,“ (vivat, pozn. autora), paničky dokonca súhlasili že jeden tanec venujú sedliakom. Začalo sa tancovať a jediná Milina zostala bez partnera. Samo videl, že nie je v poriadku a naschvál bral do tanca všetky slečny okrem nej. Až vtedy pochopila, že Samo ju nechce a veľmi ju to ranilo. Jedného dňa, po dokončení prestavby fary, oznámil Milan svojej sestre, že ide do Hagarova k rodičom. Milina súhlasila, že pôjde aj ona. Tam ju však všetci len hrešili a vyčítali jej správanie voči Samovi. Po návrate do Matúšovej ich oboch pozvali Ovickovci na oslavu. Nakoniec však po Milinu prišli slečny a išla sama. Na oslave sa ponúkla, že pomôže domácej panej v kuchyni. Samovi sa zdalo, že to urobila kvôli nemu a že si dovolila trucovať, akoby si robila na neho nárok. Milina jasne videla, že Samo si ju nevšímal. Bavila sa, rozkázala, aby sa tancovalo von, nie dnu. Ona udávala tón, nie Samo, ktorý tancoval s Hermínkou. Milina sledovala Sama ako smiešne tancuje. Po prvý raz si uvedomila, že s ním nie je až tak spútaná. Zábava pokračovala, Milina šla z rúk do rúk. Pred odchodom domov sa šla napiť. Pri kredenci na stoličke spal podnapitý Samo. Vyzeral tak hrozne, že Milinu to naplnilo odporom k nemu. V myšlienkach ho prekliala a „zaželala“ mu, aby nikdy v živote nepocítil pravú lásku.
               
  Charakteristika postáv
Milina Adamčíková – sestra matúšovského evanjelického kňaza, starala sa o domácnosť svojho brata spolu so slúžkou Annou. Pre jej zjav ju volali „bielou grófkou“: „Táto mala bielu tvár, žlté vlasy a biele šaty, za čo ju Irina, tučná tetka Tilka a žena pána doktora ironicky bielou grófkou titulúvala.“ (39.-513) Bola menej rozjašená ako ostatné slečinky. Práve jej kľudná povaha sa páčila Kamile, Jablovského sestre. Veľmi dobre si spolu rozumeli a mali sa radi, no Kamila videla, ako je Milina zbláznená do Sama a veľakrát sa snažila otvoriť jej oči. A neraz tým Miline ublížila. Vždy, keď mohla, prízvukovala jej, aby sa na Sama príliš neupínala, lebo on sa rozhodne nechcel viazať: „Majúc horúce pery i líca, nevedela ani, či je tam, či nie, a tisnúc si hlavu ku kepeňu jeho tam zavesenému, omámená šepotala: „Oh, drahý, drahý …najdrahší na tomto svete i za hrobom!“ „Blázon! Myslí si Kamila nahnevaná. „A môj Samo sa iba hrá s dievčenci.“ (40.-517) Samo jej imponoval svojím zjavom, tým, že viedol spevokol a prispieval do novín. Najhoršie však bolo to, že on sám ju priam lákal, aby sa doňho zaľúbila a vzápätí jej dal pocítiť, že je preňho vzduch: „A nevie, či ju on, Jablovský, miluje, či nie. Vše dni chodí za ňou ako tôňa, vše zas neukáže sa.“ (41.-518) Milina chce veriť a verí tomu, že Samo je do nej zaľúbený. Vo všetkých jeho prejavoch vidí dvorenie, ktoré prežíva s nekonečnou slasťou. Sú to chvíle, keď hrdinka dosahuje aspoň čiastočnú detenziu: „ …aký krásny je večer a aký okúzľujúci i život! A tu utkvela jej v mysli hneď tenká postava Sama Jablovského. I zachvelo sa jej srdce nevýslovnou slasťou. Zrazu pocítila jeho hodvábne, jemné prsty na očiach a potom jeho ruky, ako ju obvili tam v druhej izbe, kde Vilo hral. Zavrela oči, červená pred samou sebou, ale slasť a omámenie nemohla zahnať (42.-533) Samo je pre Milinu príťažlivý aj so svojimi zápornými vlastnosťami – dokonca úmerne s ich uvedomením si sa jej slasť zväčšuje. Milina sa z opojenia dostáva až vtedy, keď jej Samo začína skutočne dvoriť. Vtedy je už natoľko nervovo vyčerpaná, že si to už ani neželá: „omámenie i slasť zmizli, zacítila ošklivosť proti sebe i napľula na zem“ (43.-543) „Toto je nijaká opravdivá láska, to je len trest za Miška Maliarika. či by opravdivá láska tak zabíjala?“ (44.-599) Miline láska neprináša žiadne blaho, uspokojenie, šťastie, len stálu trýzeň, nepokoj a pocit pokorenia, hanby až hnusu. Keď ju Samo objíme, „zazdalo sa jej, že na dne srdca ľpí mu oplanstvo“, „zacítila, akoby dostala bola úder po tvári“ (45.-587) Milina sa postupom času stratila v spleti citov natoľko, že už si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Napríklad počas tancovačky u Jablovských pila víno len preto, že Samo raz vyhlásil, že spití ľudia sú šťastní. Vôbec jej nedošlo, že to mohol myslieť len ako sebavedome sa tváriacu prázdnu frázu. Mala pocit, že je úplne stratená. Na Sama sa ale vôbec nedokázala hnevať. Ten ju vedome ignoroval, hlavne na majálese, kde nevynechal žiadnu slečnu, len ju. „Oh, oh!“ lká v duchu Milina, vidiac to a zbadajúc, že on všetky vykrúca radom. „Nedbá o mňa, nepozrie sa na mňa! … Mňa to zabije!“ (46.-579) Jej psychicky i fyzicky stav sa iba zhoršoval, čo si všimlo veľa ľudí. „Z tváre akoby bol zobral všetky vnady. Líca vpadnuté, len kosť pod očami trčí jej a čelo samá úzkosť a bolesť. Oči vpadnuté a lesklé príliš ako u chorého človeka.“ (47.-601) „Prstom by ju postrčil, vietor by ju bol zrútil, keď by sa do nej zaprel. Jaj taká si zostarená, akoby si aspoň tridsať mala.“ (48.-599) Aj u Adamčíkovcov doma sa vedelo o Milininom zvláštnom vzťahu k Samovi. Keď prišla na návštevu, jej rodičia sa jej začali vyhrážať, že ak sa nedá do poriadku, bude sa musieť vrátiť z Matúšovej domov. Na Miline už bolo úplne očividné, že ju čosi užiera zvnútra. A práve toho sa najviac jej mať doma zľakla, hoci Milina argumentovala tým, že už má svoje roky: „…tam skazu vezmeš. Taká si, iba kosť. A keby to bolo aspoň pre koho!“ „Nemôžem byť azda taká, ako keď som bola osemnásť ročná!…“ „ …Ó, nie sú roky tvoje príčina! … ale Jablovský a tvoje šialenstvo. Povedal Milan, že neješ, ani nespíš…“ (49.-593) No aj tak jej vyčítajú jej vzťah a postoj k Samovi „Ty nemáš nič hrdosti, nič sebavedomia. Zachodí s tebou, ako mu vrtoch donesie, a ty nič nedbáš, Ľúbiš ho ďalej. Druhé dievča by sa ani neobzrelo on, keby ho poznalo tak ako ho ty poznáš. Či ma jednu vážnu myšlienku?“ (50.-595) Milina postupne čím viac upadá do beznádeje a zúfalstva, nevie čo robiť. „Lebo načo by i spievala, keď je všetko také tragické. Všade je tma a hrob, kde pozrieš. On chodí preč a ona tu mrie za ním.“ (51.-589) Mysli si, že tato neopätovaná láska je jej trestom za to, že opustila Miška Maliarika, pred časom, nahovára si že je to trest a preto musí trpieť. Postupom času sa jej vzťah k Samovi začne pomaly meniť ani si neuvedomuje ako, autorka Timrava tým naznačuje blížiaci sa koniec, v ktorom Milina konečne pochopí pravdu. „A Milina ako hľadela naň dlhšie, zbadala zrazu nepekne jeho, dookola ostrihané temeno, že je stlačené do čela. Odtrhnúc zrak nasilu od neho, pozrie po izbe. V srdci vzmáha sa v jej divný cit a či necit. Pranič jej je, že on tu sa zvíja s inou, nepohne ju to, akoby bola z kameňa. Nechápe sama seba.“ (52.-620) Na ďalšej návšteve sa opäť tancovalo, Milina, hoci bolo ohlásené, že nepríde, predsa len prišla. Sama to veľmi popudilo, myslel si, že prišla kvôli nemu: „Čo si myslí to dievča a čo prišlo za ním? … a keď dovolí so sebou pohrávať, jej vina. Lebo už by mala mať rozum…“ (53.-612) Keď sa Milina chystala na odchod, uvidela Sama, ako opitý vyspáva na lavici. Po prvýkrát ho videla v inom svetle – biedneho. Odvrátila sa od neho s odporom: „Bodaj si viac nebol nikdy milovaný!“ šepce aspoň kliatbu. … „Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“ (54.-624) Samo Jablovský Postavu Sama Jablovského Timrava už odpočiatku charakterizuje zápornými vlastnosťami. Postava Sama sa teda v priebehu novely len potvrdzuje a aj záverečná scéna je vlastne len vyvrcholením. Tak isto ako sa vysmieva z jeho nadutosti a márnomyseľnosti, vysmieva sa i z jeho maďarónstva. „Samo Jablovský bol pýchou dediny, pýchou rodiny svojej i pýchou učiteľov. Keby sa bol vyučil ďalej, aká veľkosť bola by z neho bývala.“ (55.-518) Ako učiteľ založil na Milanov podnet spevokol. Bol veľmi pekný, štíhly a patrične namyslený, nadutý, čo sa dalo zaregistrovať aj opisom jeho gest a reči tela. „Dolu pod vŕškom kde stála fara so školou, nečakane vyšiel na mostík pred spomínaný dom, on, sám Samo Jablovský. Zastal tam, vypnúc štíhlu postavu, a fajčiac cigaretu, hľadel naduto do dediny. Klobúk zatlačil na oči, bielu úzku bradu zdvihnúc vyzývavo, a poknísal sa sebavedome.“ (56.-518) „Vysunul klobúk veľkolepe z temena, rozhrnúc si riedke plavé vlasy, a pokašľal sebavedome.“ (57.-518) Všetky dievčatá na dedine boli doňho zaľúbené, či už platonicky, detskou láskou alebo naozaj, ako Milina. Bol pre ne akýmsi „polobohom“. To mu ešte viac dvíhalo sebavedomie a stával sa namyslenejším. Rád sa predvádzal v spoločnosti dievčat, no navonok sa tváril akoby nič. Bol rád v stredobode pozornosti, objekt záujmu, hlboko obdivovaný a keď to tak náhodou nebolo, veľmi mu to prekážalo. Všetko robil pre obdiv druhých. Poznal už svoju cenu u druhých a to aj využíval a chcel si dokázať, že mu patrí úcta rovná hocikomu, dokonca aj kňazovi. „Samo neohlási sa hneď. To by bolo nedôstojné jeho osoby.“ „Nech sa pohne kňaz, keď chce s ním ničo“ „Nech čaká za odpoveďou. Nemôže vystáť svojich kolegov, tých starších, mladší už poznajú svoju cenu, vyjmúc podučiteľa – ktorí sa nazdávajú, že sú na nižšom stupni ako kňaz, a povinní ho poslúchať(58.-523) S dievčatami sa iba zahráva, je prelietavý. Ostatní chovajú sa k slečnám slušne, len on si dovoľuje. Niekedy sa aj zdalo, že má o Milinu záujem, jeho gestá a správanie tomu nasvedčovalo, no ona nebola jediné dievča v jeho živote. Písal mnohým i z iných dedín a dvoril vari každej v dedine. No to všetko bola iba zábava a zavádzanie. Mal na vzťah k ženám pár zvláštnych názorov, napr.: „Čím menej lásky ukážeme žene, ona tým väčšmi lipne za nami. I bol preto sám sebe zvláštnym.“ (59.-531) Dokonca mu spôsobovalo radosť keď videl Milinu trápiť sa kvôli nemu. Milina akoby nevedela pochopiť jeho správanie. Raz k nej prišiel raz nie, nevedela, čo si má myslieť. Jemu sa však nepáčilo, keď si už len za jedným pohľadom videla lásku. Nechcel sa viazať. Napriek všetkým záporným vlastnostiam to bola silná osobnosť s veľkou autoritou v dedine. „Pán Samuel Jablovský, to je prevážny pán, a aj múdry je veľmi, najmä tam, kde je sám.“ (60.-513)
   Motívy a problematika diela
1. Nešťastná láska
Fabulu novely Bez hrdosti by sme mohli jednou vetou charakterizovať ako príbeh nešťastnej lásky Miliny Adamčíkovej k „nehodnému“ Samovi Jablovskému ( Jeho prototypom bol podľa zistenia I. Kusého Lajoš Csipkay, učiteľ z Ábelovej, ktorý dostal v roku 1904 odmenu FEMKE za maďarizáciu). Milinin zápas so svojou láskou k Samovi tvorí cely kompozičný pôdorys novely, zachytený od štádia, keď „ľúbi, zaľúbená je, horí, zamiera…“, až po finálny obraz jej zhnusenia nad Samovým počínaním. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ a pozrie po izbe nad nim stojac, a pozrie po izbe na ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zase všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí dať. „Bodaj by si viac nebol milovaný!“ šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc k ústam pohár, ktorého obsah chuti jej ako otrava. „Aspoň takou veľkou láskou viac od žiadnej!“ (61.-624) Timrava sa v postave Miliny necháva „uniesť“, ale nie v prospech tejto autobiografickej postavy. Obraz sebazničujúcej lásky je popísaný až po záverečný naturalistický výjav. Opisujú sa tu nielen zničujúce vnútorne dôsledky nenaplnenej lásky, ale i vonkajšie, teda fyzické prejavy (náladovosť, depresie, hystéria, utiekanie sa k alkoholu, samovražedné nálady) až ku končeným pochybnostiam o vlastnej hodnote. „ Odstrčená, vysmiata, znevážená, nemá ceny už ani pred sebou. A tu zrazu zovrela v nej bolesť a ľútosť taká ostra a pálčivá, že by sa hneď pustila do zúfalého plaču.“ (62.-546) Vo svojom zúfalstve sa spolieha už len na rozum, hoci márne. Na provokujúce reči Samovej sestry Kamily o tom akú ma brat ďalšiu nevestu vo výhľade reaguje v duchu takto „Duša moja, mysli si, nikoho nezaujíma už, koho vezme a chce tvoj Samo, ale o to ide, ako by ja zabudla naň.“ (63.-571) Osudom tejto lásky bolo zostať nenaplnená, trpká a plná bolesti. Miline ideály neboli splnené a na konci novely ju autorka konečne uviedla do reality, do uvedomenia a vytriezvenia. Milina tak víťazí nad svojou vášňou a po danom vytriezvení sa paradoxne dostavuje katarzia.
                                                                              2. Národnostný útlak (maďarónstvo)
Na postave Sama Jablovského a jeho spoločenskom zatriedení zobrazuje prienik národnostného útlaku. Na množstve detailov ukazuje jednak jeho povýšenecký, karieristický, vždy len sprostredkovaný pomer k ľuďom, jednak jeho nepriamosť, nevieru v nič a v nikoho- teda ani v národ a v ľud, z ktorého pochádza a ktorého výchovu ma na starosti. Jablovský vedie spevokol dedinčanov na čisto slovenskej dedine a autorka ani slovkom nespomenie, že ich učí maďarské piesne, na vystihnutie absurdnosti tejto situácie jej stačí, že keď v hore na majálese „spevokolisti“ dospievajú, počuť od mestských hostí „Toto je slávny pokrok! S tým sprostým ľudom toľko docieliť! A i dobre vyslovujú slova. To je rýdze vlastenectvo. Keby sme mali veľa takýchto vodcov ľudu, skoro by sme boli všetci jednakí, svoji!“ (64.-574) Tu bez okolkov ukazuje autorka postoj maďarskej i maďarónskej spoločnosti voči slovenskému ľudu. Že žiadny cit k nej nemajú, ba sa jej i vysmievajú. Nosným problémom tejto novely je však život vidieckej inteligencie, rozdiel medzi panským a dedinským životom i jeho zvykmi. Timrava poukazuje na fakt, že príslušníci tejto triedy žijú inak ako prostí dedinčania. Život je pre nich súvislým prúdom zábav, v novele to môžeme vidieť, že sa tam neustále koná nejaká zábava alebo bál. „Samé zábavy, jeden deň v jednom dome, druhy deň v druhom a u Jablovských každý večer keď je spevokol, ale vážne žiť nikomu nepríde do rozumu.“ (65.-523) Títo dedinčania sa nestarajú o pozemské statky. Jasným príkladom je Samo Jablovský, ktorý miesto toho, aby podľa dohody s farárom pomáhal ako učiteľ v škole, trávi svoj čas v spevokole alebo hľadá iné výhovorky. Títo ľudia nemuseli riešiť problémy ohľadom svojej existencie, zameriavali sa na klebety, zbytočne si komplikovali život, príliš si domýšľali, šírili reči o rôznych ľuďoch, ohovárali. Veľa týchto rozdielov sa naskytuje najmä na bále, kde boli pozvaní dedinčania i páni z okolitých dedín a miest. „Zimnične hľadí po zhromaždených a pohľad jej vyráža závisť. Akí sú všetci veselí a pyšný! Smiech a vrava, koketovanie a afektovanosť dookola, a všetkým je prijemne a všetci sú si milý.“ (66.-596) „Na tvárach všetkých bezpeka a spokojnosť veľká a všetci zdajú sa vravieť: Ja som veľmi veľa! O ja som nad všetkých…“ (67.-598) „Dve miesta boli vyčistené na tanec. Jedno pre ľud, druhé pre pánov. I hudba bola dvojaká. Jedna z mesta pre pánov a druha dedinská národná.“ (68.-596) Poukazuje na pomaďarčovanie v mestách, a na postoj k vlasti, ktorý sa tiež líši od dedinského. Novela Bez hrdosti je tiež len výsmechom pokrivenej slovenskej nátury, slovenského „vlastenectva“. Veď Samo, tento maďarón, bol predsa „pýchou dediny, pýchou rodiny svojej i pýchou učiteľov. Keby bola Timrava hoci len na jednom mieste priamo označila Sama za maďaróna, ťažisko novely by sa bolo prenieslo na rovinu ideologickú – ona však chcela dať prednosť osobnej citovej dráme.