Kompozícia a štýl

PoviedkaPoviedka patrí medzi malé žánre epiky. Stredobodom pozornosti autora je iba jedna udalosť. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery. Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. V porovnaní s novelou sa vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napínavosti. Jej charakteristickým znakom je výkladovosť. Primárnu funkciu v nej zohráva rozprávač. Z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako novela.
 
Pásmo rozprávača, pásmo postáv
Pásmo rozprávača sa rozčleňuje na pasáže, ktoré – pokiaľ ide o slohový postup – môžu byť pasážami rozprávacími, opisnými a úvahovými. Rozprávač môže „rozprávať“ príbeh v 3. osobe alebo v 1. osobe. Pásmo postáv predstavujú úseky textu, ktorých nositeľom sú postavy. Prehovory postáv môžu byť vyslovené nahlas (dialóg, vonkajší monológ), alebo môžu byť aj myslené, nahlas nerealizované (vnútorný monológ). Vnútorný monológ V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ, ktorý je typický aj pre Timravinu tvorbu. Vnútorný monológ je myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy. Charakterizuje spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod. Je najúčinnejším prostriedkom na bezprostredné zobrazenie vnútorného sveta postáv, ich myšlienok, pohnútok, názorov. Vnútorný monológ komentuje dej – vlastne zobrazuje jeho „odvrátenú“ stranu. Najčastejšie sa vyjadruje polopriamou rečou alebo nevlastnou priamou rečou (zriedkavejšie aj priamou rečou). Polopriama reč je súčasťou pásma rozprávača, nevydeľuje sa z nej žiadnymi znakmi (úvodzovky, pomlčky), zostáva v 3. osobe, pritom však referuje o myšlienkach postavy. Často využíva zvolacie a opytovacie vety: Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je meškať s takým ľudom ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie je taký rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Nevlastná priama reč je na rozdiel od polopriamej reči doslovným reprodukovaním myšlienok postáv v 1. osobe. V staršej literatúre sa vyčleňovala apostrofami, resp. úvodzovkami a uvádzacími vetami (napr. myslel si, spomenul si a pod.) Vnútorný monológ, prítomný aj v poviedke Bez hrdosti sa u Timravy stáva „sebazáchovným“ prostriedkom, kompenzujúcim tlak vonkajších okolností. „A to všetko pre Miška Maliarika! Príde jej na um a ide oprieť sa do okna v dumách, zachvátivších ju. Čo vlastne spravila tomu človeku? Prižmúriac oči, predstavila si jedno leto, prežité u rodiny, kde chodil i on. A premysliac si všetko, vidí, že vlastne nevykonala tak veľa zlého. On, nízky, počerný mladík, neobyčajne peknej tváre, zaľúbil sa, pravda, stála o to, aby sa zaľúbil. Potom zľakla sa, súc veľmi mladou, keď on vážne ju chcel, a odvrátila sa. To jej celá vina – nič viac. S tým sa skončilo. Jemu našli tetky ženu z rodiny, je šťastný a spokojný – počula. Nezúfal, nezavraždil sa, ani neumrel od žiaľu, a ona toľko trpí teraz. To je veľa, to je nespravodlivé. Keby sa bol zničil…“ Čím väčší dôraz sa kladie na autobiografickú postavu a na vnútorný monológ ako na jej sebavyjadrenie, tým menej dôležitý začína byť dialóg. V Timraviných autobiografických prózach má vzťah monológu a dialógu zvláštny charakter z toho dôvodu, že hoci sa výrazne odlišujú („prázdny“ dialóg, významovo exponovaný monológ), predsa spolu súvisia, ba ich odlišné formy sa navzájom podmieňujú. Čím menej sa toho čitateľ dozvie z dialógov, tým väčšie nároky sú kladené na významovú náplň vnútorného monológu, na ktorý sme pre dobré porozumenie novely odkázaní. Poviedky ako napr. Skon Paľa Ročku, Ťapákovci alebo novela Bez hrdosti sú rozčlenené na niekoľkých kapitol. Sú uvedené bez názvu. Veľké odbočenia od hlavnej dejovej línie Timrava nepoužíva. Len v Skone Paľa Ročku sa Paľovi občas vracajú spomienky, čo však nebráni poviedke v dynamickom napredovaní. Oslabuje sa opis postáv a prostredia a prevažuje charakteristika postáv, čím sa zosilňuje dramatickosť diela. Epilóg má skutočne významné miesto v kompozičnej výstavbe Timraviných noviel, pretože spravidla býva nositeľom rozuzlenia pointy, t.j. významového ťažiska novely. Patrí to k charakteristickým zvláštnostiam Timravinej kompozičnej výstavby, rovnako ako na minimum skrátená expozícia. Timravinej epilógy charakterizuje predovšetkým narušenie vzťahu k predchádzajúcemu textu. Do pointy Timrava vkladá svoj osobný postoj.
                                                                                                                      Štýl a jazyk autorky Timravin štýl písania je jednoduchý, hovorový, blízky bežnému človeku. Tomu zodpovedá aj výber slov (nárečové, napr. reklík- nočný kabátik, z novohradského dialektu) Pre Timravu je typické používanie množstva rečníckych otázok a apoziopéz vo vnútorných monológoch postáv. Z básnických figúr využíva gradáciu, hyperbolu, z trópov synekdochy, metafory. Väčšinou nepoužíva retrospektívu, ale kombinuje dve časové línie – súčasnú a myšlienky z minulosti, ktoré zasahujú do prítomnosti (napr. Skon Paľa Ročku). Prostredie je prevažne dedinské, ovplyvnené spoločenským dianím a udalosťami, skrytými v pozadí poviedky (vojna, zmena v spoločnosti). Ako autorka kritickej realistickej literatúry podáva obraz súčasnej doby, kritizuje ju, no neposkytuje riešenie. Vo svojich prácach sa zameriava na individualistu a na rozdiel od nemenných charakteristík vedľajších postáv buduje hlavné dejovo iniciatívne postavy ako dynamické typy. Autorka upúšťa od detailného opisu vonkajšku postavy. Nesnažila sa obsiahnuť postavu v celom komplexe jej vlastností, ale zdôrazňovala tie, ktoré ju odlišujú od iných postáv. Epické osoby sa u Timravy nevyvíjajú. Zámerne zdôrazňuje rovnakými alebo podobnými prívlastkami, ktoré ich určujú a zároveň obmedzujú. Detail, gesto sa stáva identifikačným prvkom postavy. Timrava hlboko preniká do psychiky postáv. Obľúbené pre Timravu sú takisto konštantné prívlastky. Tie sú nielen opisom vonkajšej vlastnosti, ale aj charakteristikou vnútra človeka i hodnotením kolektívu (napr. v Ťapákovcoch kalika Anča- zmija, Iľa-kráľovná). Mnohoznačnosť každého detailu sa uplatňuje výrazne v kompozícií, ktorá na rozdiel od jej „panských“ próz je pevne sústredená na pointu. Ale hoci pointa je často mravným ponaučením, niekedy moralisticko-náboženskej proveniencie, vždy nad ňou víťazí mnohoznačnosť zobrazeného života. Charakteristický činiteľ je irónia. Napätie medzi skutočnosťou a jej ironizovaním, či sa to už týka jednotlivých postáv – i tých najautobiografickejších – alebo spoločenských javov, je stále prítomné v týchto novelách. Prejavuje sa to už v názvoch. Vyjadrujú najtriezvejšiu skutočnosť.