Mocnár (1912)

Hlavné postavy: Iľa Štopľovie- dedinská dievčina, Ondro- Bežankin syn, Ilin manžel, Bežanka- Ondrova matka.
   

                               Obsah
Iľa Štopľovie sa vydala za bratranca z matkinej strany- Ondra. Myslela si, že žiadna iná nevesta sa nebude mať tak dobre ako ona. Veľmi sa však sklamala, pretože matkina sestra, teraz už jej svokra, jej celý deň len nadávala a jej muž ju nazýval len „dýchavičným koňom“. V rodičovskom dome ju tiež nečakalo nič dobré. Nemala matku, ale len zlú macochu, otcovi bola tiež ľahostajná a starý otec celé dni len ležal na peci „akoby ani nebol človekom, ale zverom“. Za Ondra ju prinútili ísť, len aby sa jej zbavili. Ondrova matka- Bežanka (tak ju nazývali, lebo pochádzala od Bežanov) ju zas chcela len pre pole, ktoré s ňou dostala. Často ju presviedčala, aby ho dala prepísať na muža, lebo dúfala, že zomrie skoro, ako jej matka. Ondro, ktorý bol najsilnejším chlapom v dedine, si z nej pred všetkými robieval posmech a keď prišiel v noci domov z krčmy, bíjaval ju. Potom sa jej ešte dostalo od jeho matky, že si nechá muža po krčmách chodiť a sama si je na vine. Ondro často hovorieval matke, že on si nájde inú ženu, takú čo sa mu bude páčiť, a že túto si môže nechať, keď si ju vybrala. Po čase sa o ňom rozchýrilo, že sa dáva na zlé chodníčky, lebo sa priatelil s Paľom Škrabákom. Matka sa oňho začala báť, keď raz prišiel domov neskoro v noci a doniesol ovocie a pušku, ktorú ukradli s Paľom strážnikovi v grófskej záhrade. Medzitým sa vrátil z vojny Jano Mravcovie, s ktorým sa kedysi chceli vziať, a Iľa mu sľúbila, že ho počká. Ten nemohol zniesť jej stratu a povedal si, že raz aj tak bude jeho. Iľa sa mu snažila v dedine vyhýbať, lebo sa bála stretnutia s ním, ale aj hnevu svojho muža. Ondro šiel jedného dňa spolu s ostatnými chlapmi nakúpiť kapustu na zimu. Keď sa večer vozy vrátili doviezli aj Ondra. Povedali, že je mŕtvy- že spadol z voza. Po chvíli však otvoril oči, vošiel do domu, kde znova omdlel. Ešte raz sa im ho podarilo prebrať, objal matku a naposledy vydýchol. Kata, ktorá bola s nimi na trhu, však vedela pravdu. Ondro s Paľom sa opili a šli kradnúť. Chytili ich a dobili železnými kolmi. Mnohým ľuďom, vidiac Iľu, ktorá ani slzu nevyronila napadlo: „Už si oslobodená.“  Charakteristika postáv  
Ondro- Oženil sa bez lásky so sesternicou Iľou. Nemá k nej žiaden citový vzťah. Jeho matka bola naňho až príliš pyšná, mnohé veci mu tolerovala a vždy obdivovala jeho krasu. „Je vysoký, pevný a mocný- silákom ho volajú v dedine, a čo sa krasy týka, mať jeho vraví vždy, že takého čeľadníka nebolo iba ak medzi pánmi ako on; a hoci slečnu bol by dostal za ženu, ak by sa o to bol pokúsil.“ (69.-361) Ondro je rozpustilý, ponižuje svoju ženu doma i na verejnosti pred cudzími ľuďmi. „A ty, dýchavičný kôň, najlepšie keď zdochneš do večera!“ (70.-378) Nenávidel Iľu a bola mu ukradnutá, vybíjal si na nej svoju zlosť keď sa vracal z krčmy, urážal ju a nadával jej, dokázal sa nahnevať pre obyčajné malichernosti. Bolo mu ukradnuté, čo s ňou bude, on by si najradšej našiel novú ženu. „Čo hútam, to hútam, že si ja nájdem ženu po vôli- a vy ani slova! Vy ste si ju brali- majte si ju. Ja si druhú zaopatrím!“ (71.-370) Ondro často pil, čo poukazuje na alkoholizmus, ktorý bol na našich dedinách vždy rozšírený a keď prišiel domov, Iľu bíjaval. Bol si istý svojou silou, bol sebavedomý a pred niečím nemal úctu. „Puste ma! Nech ju dobijem, nech ju zabijem. Zastrelím tou flintou- ju prvú! Načože ste mi ju na krk vtisli?“ (72.-376) „A poriadne sa držte, lebo kto ma nahnevá, tomu hneď touto päsťou nos odrazím!“ (73.-367) Bez váhania udrel Ďura Šimíkovie, ktorý sa pred ním zastával Ili. aj keď to bol starší človek. Spoliehal sa na svoju silu a veril, že sa mu nikde nič nemôže stať. Bol až príliš sebavedomý a namyslený, čo vyplýva aj z výchovy matky, ktorá ho rozmaznala. Myslí si, že celá dedina je jeho, že si môže dovoliť všetko a nič sa mu nestane. Začal sa priateliť s Paľom Škrabákom a nepočúval ani matkine výstrahy. „Čušte mamo! Čo budete toľko katovať? Ja sa nikoho nebojím!“ (74.-369) Hoci sa oňho matka strachovala, nebral ju na vedomie. Priateľstvo s Paľom Škrabákom sa mu však nakoniec stalo osudným a matkine obavy sa naplnili.
                                                                                    Anča- Bežanka je Ondrova matka. Bežanka ju volajú, pretože pochádza z rodiny Bežanovcov. Nenávidí Iľu ešte viac ako Ondro, lebo ju mrzí, že jej syn je nešťastný. Za ženu mu ju vzala iba pre jej majetok. „Ty si mne len ako slúžka, ešte horšia- ako podnoža!“ dokončieva reč Bežanka s nemilosrdnosťou. „Len pre tvoje manie, pre nič iné som ťa vzala synovi.. a keď mu to nedáš, tak že si mu načo?“ (75.-369) Najviac jej záležalo na kuse poľa, ktoré bolo na Iľu napísané. Myslela si a dúfala, že Iľa skoro zomrie a nástojila, aby dala pole prepísať na Ondra „Ale akáže si ty! Veď ti všetko apovo pokolenie mrie na záduch- aj ty tak skončíš!“ (76.-368) „Kýmkoľvek mi to kvôli nespravíš a nedáš pole na Ondra zapísať, vždy ti planá budem!“ (77.-380) Už dávno však oľutovala, že Iľu za nevestu brala. „Tisíc raz obanovala, že vzala tuto mulicu synovi. Ona je vina, že sa rozblúdil…“ (78.-373) Svojho syna mala rada a bola naňho pyšná. Tvrdila, že ani medzi pánmi by sa taký nenašiel. Keď však začal chodiť do krčmy a opíjať sa, začala sa oňho báť a dohovárať mu. „Veď ja nedbám, čo aj vypiješ, syn môj, ale doma,“ odpovedá mať. „V krčme sa kdejaký- hocijaký zastaví, padneš do zlého kamarátstva…(79.-369) Veľa vecí mu tolerovala, čo by iným nemohla, svojho syna mala najradšej zo všetkých. Ani mužovi toľko nedopriala. „Jemu žena, mohol sa i pretrhnúť v robote nežičila jedného šestáka na zábavu nikdy, ani teraz nedá, škrhľaňa, na dohán, dosť ráz len krumpľovú vňať fajčí, a synovi prehliada, hľa, všetko!“ (80.-368) Keď sa dozvedela , že Ondro sa priatelí s Paľom Škrabákovie, o ktorom sa šírili rôzne reči, jej obavy začali prerastať vo veľký strach o syna. „Srdce chveje sa jej v tele strachom o neho. Predtucha zla hroziaceho im morí ju, že jej i kropaje potom vysadnú na celo.“ (81.-377) „Bože, bože!“ vzdychá, ruky skladajúc. „Zachráňte mi ho vyslyšte ma! Veď som naveky bola pobožná. Modlím sa vždy, chodím do kostola každú nedeľu.“ (82.-379) „Ale tomu všetkému, že raz zblúdi je len Iľa vina!“ myslí si s nenávisťou hneď zatým. „Ona je nijaká, nevie si muža pripútať k sebe, zato ide svetom!“ (83.-373) Iľa sa medzitým bola spýtať farára, či má dať naozaj pole prepísať na muža. Ten sa priklonil na jej stranu a povedal, že nikto nemôže vedieť, kto skôr umrie. Svojou radou Anču veľmi rozhorčil. „Teda na stranu Ili zastali si pán farár.. proti nej. A ona každú nedeľu chodí im do kostola, počúva ich kázne. No veď ju môžu čakať od tých čias; za pol roka sa tam neukáže!“ (84.-375) Jej obavy o syna ešte vzrástli, keď bol kradnúť v panskej záhrade. Pri ďalšej krádeži bol zranený a myšlienka, ktorá sa jej zdala úplne nemožná sa splnila. Ondro umrel skôr ako Iľa.
                                     Iľa Štopľovie nemala matku, iba macochu, ktorá ju nemala v láske a jej otcovi na nej tiež veľmi nezáležalo. Macocha bola rada, keď sa im podarilo vystrnadiť ju z domu. Jej vlastný otec o ňu príliš nejavil záujem a odkedy sa vydala bol rád, že odišla z domu. „Matky nemá, len planú macochu, otec tiež nie taký, ako by mal byť, starý otec hocijaký- nijaký. On vždy len na peci leží, a už je, akoby ani nebol človekom, ale zverom.“ (85.-361) Za bratranca z matkinej strany- Ondra ju vydali, len aby sa jej zbavili. Ona si myslela, že tak dobre, ako sa bude mať tam, by sa nemala nikde, a tak porušila sľub, ktorý dala Janovi Mravencovie, že naňho počká, kým bude na vojne. Napriek tomu, že ho ľúbila, vydala sa za iného. Veľmi sa však sklamala. „Iľa Štopľovie sa nazdala, že keď sa vydá za bratranca k maminej sestre, že tak dobre ani jednej neveste nebude ako jej, a ľa, i teraz plače konča domu.“ (86.-361) Bola teda nútená vstúpiť do nechceného zväzku a porušiť tak daný sľub. „Prosili ju ísť za Ondra, macocha, aby sa jej zbavila, otec, aby nemal starosti o ňu. Prinútili ju, hoci chcela iného; spodných Jana Mravencovie, s ktorým sa poznali od malička. No on šiel na vojenčinu a dotiaľ spravila rodina všetko toto nešťastie s ňou.“ (87.-361) U Štopľov sa k nej správali hrozne, dali jej pocítiť, že u nich nie je vítaná. Zobrali si ju len kvôli jej majetku. Svokra na ňu len šomrala a muž si ju aj týždeň ani len nepovšimol. Nenechal si ujsť príležitosť, aby si o ňu „neobtrel ústa“ a častoval ju krutými poznámkami, či nadávkami. Hovoril jej dýchavičný kôň, lebo trpela na záduch, podobne ako jej rodina z tatkovho pokolenia. Nemala nikoho, kto by sa jej zastal. V rodnom dome jej tiež nikto nepomohol. „Mamina sestra, teraz už svokru sa, cely deň žomparí na ňu, svokor nedbá o ňu a muž Ondro volá ju len dýchavičným koňom, preto, že ťažko dýcha- on je ešte najhorší“ (88.-361) Ondro ju nemohol vystáť, ich vzťah bol na tom veľmi zle, dalo by sa povedať, že k nej cítil až akýsi odpor, napriek tomu že nebola ani škaredá. „A ani je nie špatná Iľa. Vyrástla pekne; tvar jej je tučná, okrúhla, len to ju špatí, že ma rapiny kde- tu po lícach. Pre ne ju nechce muž. I týždeň prejde, čo sa ani neobzrie o ňu.“ (89.-361) Je zakríknutá a smutná, „plač je jej chlebom…“ , s nikým nenadväzovala rozhovor a pôsobila uzavreto. Pri svojom mužovi bola nešťastná a bála sa ho, častokrát sa jej vyhrážal že ju zabije a pravidelne ju bíjaval, keď sa vracal z krčmy, preto vždy keď mal prísť z krčmy, šla sa schovať, aby ju nezbil. Všetci v dedine vedeli o jej utrpení a súcitili s ňou. Dokonca aj ženy z rodiny Štopľov boli vo vnútri na strane Ilinej, ale báli sa to dať najavo a zastávať sa jej otvorene, aby si nedajbože nepohnevali Anču, ich domácu, Ondrovu matku. „Ja ju nenadávam Anča naša!“ povie Mara ticho; tie slová sa jej len vykĺzli z úst, nechcela spraviť nimi pohoršenie. Stráni sa hriechu, lebo nieto väčšieho kríža, ako žiť v nesváre s domácimi. „Pre mňa si rob ako chceš…Pán Boh chráň!“ (90.-380) „Vieme my všetky dobre a vie i cela dedina, že viac plačeš, ako chleba zješ u Štopľov!“ (91.-382) Napriek všetkému svojmu utrpeniu však nikdy neuvažovala o tom, že by od muža mohla odísť. Nerozmýšľala tiež nad tým, že keby bola počkala na Jana, mohla sa mať omnoho lepšie. Bola mravne založená, Janovi, aj keď ho ešte stále mala rada, sa vyhýbala a nechcela sa s ním stretnúť, aby ju ľudia neohovárali, no tiež zo strachu, že sa to Ondro dozvie a ublíži jej. Veľmi však trpela kvôli nemu, stále ho ľúbila, tak ako aj on ju. Zaumienil si, že raz musí byť jeho. „Tak je vzbúrený, že schvátil by ju k sebe a nedbal nič a na nikoho, a nech by to videl i cely svet a čo by za to i krv tiekla, a čo je už i vina…ja to tak nenechám. Ty musíš, musíš mojou byť!“ (92.-384) Neprejavila strach o muža, keď sa dal na zlé chodníčky, a aj keď zomrel ani nezaplakala. „Iľa ani plakať nemôže!“ riekli si ženy, vidiac ju tam stáť nemú a osinutú. Mnohej blyslo umom:„Už si oslobodená!“ (93.-387)
   Motívy a problematika diela
 
1. Sociálna problematika- Hlavným problémom tejto poviedky je sobášenie sa za účelom výhodného spojenia majetku aj proti vôli niektorého z budúcich manželov. Na dedine rodičia často vôbec nebrali ohľad na názor dcéry, keď sa ju rozhodli vydať. Nezáležalo na vôli ich detí. Pri výbere ženícha dbali, aby bol z čo najlepšej rodiny, pri neveste záležalo hlavne na veľkosti vena. Takto uzavreté manželstvá často nebývali šťastné, ako to môžeme sledovať aj v prípade Ili a Ondra. Z ich osobného nešťastia vyplynulo mnoho ďalších problémov, napr. Ilina beznádej a pesimizmus, Ondrov alkoholizmus, nezhody v domácnosti, násilie. Ilina svokra aj napriek tomu, že bola sestrou jej matky, sa k Ili správala horšie než k slúžke a nijako sa pred ňou netajila tým, že jej ide len o jej majetok. Len kvôli roli, ktorú Iľa vlastnila bola ochotná zobrať ju za nevestu, dúfala, že ju prepíše na Ondra a čoskoro zomrie.
2. Problematika rodiny- Problematické boli tiež vzťahy medzi Iľou a jej rodinou. Akonáhle sa vydala, už sa o ňu otec nezaujímal a nerobil nič preto, aby jej nejako pomohol, alebo zlepšil jej zlú situáciu a nedal jej ani peniaze na krpce. Aj oni ju vydali, len aby sa jej zbavili. Iľa to mala veľmi ťažké, okrem toho ani macocha sa k nej nechovala ako naozajstná matka, takisto jej odmietala pomôcť lebo aj ona trpela u nich doma s Iliným otcom, nebola v domácnosti spokojná, ani so svojím životom, tak prečo by mala Ili pomáhať. „Dvadsať rokov, ako sa vydala sem, a dvanásť rokov ako tu všetci sa jej hnusia…dvanásť rokov, ako musí opatrovať tuto zberbu, a jej prvý muž krásny ako pán- dosial jej srdce mrie, že ho porazilo…ja som tu už dvanásť rokov a nedal mi tento tu ešte nič otobôž! Trp len, trp, ako aj ja trpím!“ (94.-363)
3.Problematika manželstva- Vláda majetku sa tu odhaľuje predovšetkým na vzťahu muža k žene. Otázky manželstva sú zdrojom nedorozumení, predmetom zrážky dvoch svetov. Sveta, ktorý určuje manželstvo podľa majetku s tými, ktorí bojujú o právo na svoje osobné šťastie. V prózach z ľudového prostredia, ako je táto, sú autorke blízki ľudia, ktorí nenachádzajú šťastie a musia sa pre všetky majetky zriecť lásky či manželstva. Popri týchto manželských problémoch poukazuje aj na iné rodinné problémy, ktoré všetky stoja na sociálnom podklade. Napr. macocha Kata, nespokojná so svojim postavením, nemôže sa dočkať smrti svojho svokra. „Oj dosť, dosť sa už nafúkali sedemdesiat i vyše rokov – čas, oj, čas už za druhými! … Už by ste raz mohli ten pysk zatvoriť! Spustila Kata vadu na starého, ako muž vyšiel z izby. Dokiaľže budete ešte žiť: Načo ste tu?! Osoh z vás nijaký, len škoda. Zjete naraz ako my dvaja za celý deň, a robiť nič! Poberajte sa už! … Čo ja tým navravím, a nedbajú nič. Iný by sa bol zmárnil už len od toho!“ (95.-363)
4. Alkoholizmus- Dôsledkom nešťastného vydaja je aj preukazujúci sa alkoholizmus. Vypuklý problém, ktorý, veľmi aktuálny, v tom čase sužoval dedinu, preto ani Timrava nezostala k nemu ľahostajná. V celej poviedke sa dá postupne vytušiť, ako sa tento problém skončí. V tom čase sa na to nehľadelo ako na nejaký negatívny spoločenský jav, jednoducho len úľava od každodenného života, čas pre zábavu. V Ondrovom prípade je to dôvod dostačujúci na vysvetlenie, prečo chodieval z krčmy v takom stave a tiež prečo bíjaval Iľu. Ondrova závislosť začala naberať desivé rozmery. Postupným stupňovaním všetko prešlo až k násilníckych sklonom. Ondrovi nerobilo problém zdvihnúť na Iľu ruku, na ženu ani na starého človeka, konkrétne báčika Ďura Šimíkovie, ktorý sa zastal Ili na verejnosti v krčme. „ Ba ver mu poviem do pravdy, tomuto mocnárovi, lebo sa už nechce báť nikoho. Predvčerom mi zahnal voly do ľadníka, a keď som mu vravel, smial sa mi do očí ako bláznovi. Veď sa už nazdá, že je celá dedina jeho- taký somár!“ No Ondro skočil k nemu a capil ho dlaňou po hlave, že mu hneď klobúk odfrkol z plešivého temena a zakotúľal sa do jarku. „Ja vám dám, čo ste aj starý! Do mňa sa starieť, mne nadávať, mne!“ (96.-366) Vďaka alkoholu sa dostane do zlej partie. Postupne hromadiace hrozby a problémy vyvrcholili vtedy, keď sa v opilosti dostal do konfliktu so zákonom. Bol kradnúť a plánoval aj začať s pytliačením. Podporoval ho v tom kamarát Paľo Škrabákovie, ktorý však nemal najlepšie meno a chýr mu išiel už po viacerých okolitých dedinách. Zločin sa však nevypláca, a tak aj Ondrovi sa jeho excesy škaredo vypomstili. „Opili sa so Škrabákom a šli na majer kradnúť krmníky, aby vraj mali i mäso do kapusty. A viete, opitý, nešikovný- to ich samopaš a rozkoš spravila- dochytili ich a dobili železnými koly…“ (97.-386) Nakoniec sa stal alkohol hlavnou príčinou Ondrovej smrti.