Skon Paľa Ročku (1921)

Hlavné postavy Paľo Ročko – chudobný, biedny človek, Zuza – Paľova žena, Mara – Paľova matka
                        

               Obsah
Dej poviedky je minimálny. Tvoria ho vlastné spomienky umierajúceho Paľa Ročku. Ako už napovedá samotný názov celý dej sa sústreďuje okolo smrti chorého Paľa. Aj keď sa dej odohráva počas vojny netvorí hlavnú dejovú líniu. Príbeh sa začína, keď Paľo konečne dostavia svoj nový dom, do ktorého sa nasťahuje spolu so svojou Zuzou a ich práve narodeným synom. Ich radosť však netrvá dlho. Krátko na to Paľo ochorie. Chorý Paľo si spätne uvedomuje svoj život, ktorý bol a je, len práca, bieda a služba. Spomína na svoje detstvo, na stále opitého otca a svoju neochotnú matku. Keď už tuší, že zomrie, chce sa zmieriť s celým svetom, no hlavne s farárom a matkou. Ten Paľovi odpustí a mu aj ponúkne koč, aby šiel k lekárovi. Paľo sa chce zmieriť aj so svojou matkou, tá však ostáva chladná a odmieta. Mara si postupne uvedomuje, že svojmu synovi v živote veľmi nepomohla, a tak sa rozhodne predsa len ísť k nemu. Dej vrcholí, keď Paľo spoznáva matku ako ho drží za ruku. Vie že mu odpustila. Zavolá k sebe ešte Zuzu s dieťaťom a naposledy vydýchne. Charakteristika postáv  
Paľo Ročko Syn chudobných sedliackych rodičov, vyšli na mizinu kvôli otcovmu opilstvu. Matka nedokázala otca uchránilť pred alkoholizmom a rezignovala. Paľo musel od chlapca pracovať, aby si zarobil na jedlo a odev. Z majetku rodičov zostal len kúsok pôdy, na ktorom postavil dom. Po otcovej smrti Paľo matke nepomáhal, žila u cudzích, robotou splácala stravu a bývanie. V službe sa naučil robiť tak, aby si neublížil. Pretože nič nemal, nevytvorila sa u neho túžba po majetku. Chcel iba spokojne žiť a práve to sa mu nedarilo. Pred piatimi rokmi sa oženil so Zuzou, bohatou dievkou, ktorú mu nechceli dať. Paľo Ročka a jeho žena Zuza sa brali z veľkej lásky. Zuzina rodina bola bohatá, a preto bránili Zuze, aby sa vydala za nemajetného bedára Paľa Ročku. Kvôli Paľovi ju doma neustále trápili, dokonca i bili. Zuzina a Paľova láska však bola silnejšia. Paľo si dokonca aj ruku zmrzačil (odťal si dva prsty), len aby nemusel ísť na vojnu, lebo sa bál, že kým bude vojakom, vydajú Zuzu za iného. Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom. Obaja pracovali až do úmoru, Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba. Odvtedy uplynulo iba päť rokov Paľo leží na smrteľnej posteli a uvedomí si, že z ich veľkej lásky nezostalo nič. Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. „Skrutne hlavu k stene, aby ženu nevidel. Odporný je mu je jej hlas, jej smiech i ona celá. Ba i jej prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce akoby ho dráždil.“ (98.-516) „Už vari minul sa ten čas, keď sa mu zdal zvuk jej hlasu ako vábivá hudba, za ktorou bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a každú prekážku…“ (99.-516) Lezie mu na nervy, jej neustále kritizovanie a poháňanie do roboty, pričom nedbá ani na jeho chorobu. „On však bol naučený tak pracovať, aby robota neuškodila jeho zdraviu, a žena ho ešte aj chorého ženie do práce. Už ho celého znivočila.“ (100.-517) „Tá žena! Ako si ju vzal, pät rokov tomu, hneď prvý deň položila kantár na jeho plecia a rajtuje na ňom, nedajúc mu oddychu. Veru si inak myslel, keď si ju bral, že s ním bude. Ako sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr o nej šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať aj cela rodina, sužovali ju aj bili, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si pri rúbaní v hore dokaličiť pravú ruku- dva prsty m odtrhnuté- , lebo sa bál, že kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Potom sa zobrali, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja proti sebe ako nepriatelia…“ (101.-517) (kantár- uzda, pozn. autora) Paľo až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo láska v biede dlho nevydrží. Paľo pochybuje, či ho jeho žena, večne ho poháňajúca do roboty, vôbec má rada a už aj oľutoval, že si ju vzal. „Mohol si vziať dievča z chudobného rodu, ktorej on by bol pánom. Tejto je len poddaným.“ (102.-519) Veľmi často proti sebe stoja s nenávisťou v srdci. ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo. „Nesmie mužovi nič naproti povedať, hneď je ako sršeň. Bože, veru sa ani ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla za neho, keď si nikomu nedala zabrániť, keď kvôli nemu nechala bohatstvo- ľa, jej rodina nie je dosial zmierená okrem matky, aj tá len, čo o tom nik nevie-, že sa takto budú škriepiť, že v takomto nesváre budú žiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani nerobil pre seba, akoby dosial bol sluhom, a ak by ona nenástojila nemali by nič.“ (103.-520) (Paľo očami Zuzy) Zuza ho podpichuje proti matke, od ktorej nič nedostal a ktorá nechcela bohatú nevestu, lebo vedela, že jej bohatstvo nedostane a ešte aj rodina sa od nej odvráti. Paľo, i keď je ešte mladý, je zatrpknutým človekom, plným nenávisti. Hnevá sa na celý svet, kvôli svojej chudobe, no najmä na svojich rodičov, ktorí mu nič nezanechali. „A Paľo cíti rastúci hnev proti každému. Načo je ten svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s ním spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť a pracovať– pre iného…“ (104.-522) „Otec všetko premárnil, čo ostalo po starých rodičoch. Nedbanlivá mat, neskazovali otca, keď pili. Temer každý deň sa na posmech váľali po ceste, aj tam našli svoj koniec. Voz cez nich prešiel.“ (105.-530) „Paľo je zo záhaľčivého rodu, zato vyšli aj jeho rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mat nijaká, aj teraz sa len po hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali ani čo by sa za necht spratalo, okrem fundusa, kde si postavili dom.“ (106.-525) Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi- pijanovi v biede a pohŕdaní, mal pocit, že od mala mu neposkytla nič. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe nového domu a prišla sa naň pozrieť, až keď bol hotový. Paľo jej zakázal, aby vkročila do jeho domu, dokonca ju pred očami susedov tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on, Paľo, vyhnal ju. „Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej materi, lebo ho ničím nepodporovala, ba ešte žiadala, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný-, začala ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.“ (107.-529) Cíti bolesť kdesi vo vnútornostiach, doktor mu povedal, že je chyba v pečeni, no on mu nedôveruje a nechce ísť na operáciu. Spolu s telesnými ťažkosťami ho začnú však trápiť aj iné problémy. Jeho choroba sa stále len zhoršuje, postupne slabne. „Jeho krok je neistý, akoby bol pil, ruky akoby jeho neboli, oslabene, chvejúce sa…Vidly sa mu zdajú ťažké ani zo železa. Ani ich vari neudrží, a sotvaže vzal na ne par raz trávu, aj mu vypadli z rúk…“ (108.-534) Jediný, kto by mu mohol pomôcť a požičať koč bol pán farár, u ktorého voľakedy slúžili, lenže Paľo nedodržal dojednanie s pánom farárom. Opustili službu na Zuzino naliehanie hneď, ako si na farárovom záprahu navozili materiál na dom. „Pán farár by dali koč, dajú druhému dosť raz…Ale on pýtať nemôže. Pol roka slúžil so ženou na fare. Zjednali si do platu, že i dovolia navoziť skalia na dom, a keď si navozili, ušli od nich v najtvrdšej robote.“ (109.-536) Keď prišli do dediny prišelci (stúpenci republiky rád) huckať proti farárom a tvrdili, že ich netreba, lebo Boha niet, Paľo po dedine vykrikoval, že je zbytočné toľké peniaze farárovi platiť, ba dokonca, že ho treba zabiť. Paľo si uvedomuje, že nekonal čestne, ale nehľadá len v sebe chybu, „na vine je aj krajina, čo ich trpí a dá búriť pokojný národ…“ (110.-533) Kdeže by za to mohol konkrétny človek Paľo Ročko! Postupne cíti, že umiera a začne mat výčitky svedomia a prosí o odpustenie. Na smrteľnej posteli uvažuje o svojom živote, najmä o vzťahu k manželke a k matke, o svojom ťažkom životnom osude, túži zmieriť sa so sebou i so svetom. V halucináciách sa mu vracia všetko zlé, čo urobil, ako čierne kavky. V smrteľnej chorobe sa ocitá v ťaživej situácii, keď si cestu k farárovi, ktorý by mohol pomôcť, zahatal klamstvom, cestu k matke neúctou a navyše nie je ubezpečený o oddanosti a láske svojej ženy (takmer chýba rodičovský rozmer – v celej poviedke si syna berie na ruky iba dvakrát). Riešenie je iba v jednom – dosiahnuť mravnú očistu svojej duše, prosiť o odpustenie tých, ktorým ublížil. Nakoniec však nachádza zmierenie so všetkými a posledný krát vydýchne.
                               Zuza-dedinská boháčka, vydala sa za Paľa z veľkej lásky proti vôli rodičov, jej rodina, okrem matky, sa s ňou nikdy nezmieri. Mala rada Paľa natoĺko, že sa zriekla majetku svojej rodiny, ale nie dosť na to, aby s ním celý život prežila v biede. Chce dokázať, že aj z holých pracovitých rúk povstane majetok. Ťažko robila na dom. Je presvedčená, že na svojom človek nikdy nerobí priveľa. Bola mladá a pekná, no nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili, stále vyčítala Paľovi, že len vylihuje a nič nerobí, že ho stále len ona do roboty musí naháňať, zatiaľ čo ona sa už toľko obetovala. „Roboty má plné ruky ako vždy…Či sa nenarobila pri dome toľko ako on? Či nebehala za robotníkmi, za furmanmi, či nezmárnila polovicu hábov, aby platila nájomnice…“ (111.-513) „Ona ma tiež v srdci proti nemu zlosť. Paľo bol vždy nechytrý do prace, iba čo ho ona do nej posiela. Je zo záhaľčivej famílie a vždy slúžil…“ (112.-532) Paľovi vyčíta vlažný vzťah k robote, ona sama je však veľmi pracovitá a oduševnená. Nerada ho vidí posedávať a neuverí mu, že je naozaj chorý, myslí si, že sa len poneviera, že si chorobu len namýšľa. „Žena Zuza krúti hlavou, kedykoľvek jej na neho padnú oči. Nepáči sa jej jeho choroba ani jeho polihovanie. Je tu čas kosby, kde roboty je vyše uší, kde je hriech čo len jednu minútu opustiť, kde sú robotníci hľadaní. Zarobí si chudobný svet dosť a chorý Paľo nezarobí nič.“ (113.-527) Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý, unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala suseda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Preľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať, nie preto, žeby oňho mala strach. Keďže pochádzala z bohatej rodiny, tužila po blahobyte, preto ho neustále hnala do prace. Hneď ako sa zaňho vydala, obanovala svoj krok a odvtedy sa na ňom výši… Keď neskôr Paľo začína blúzniť, uverí mu jeho chorobu, pocíti ľútosť a zanechá aj robotu, ktorá bola pre ňu tak dôležitá. Má ho rada, ale mrzí ju, že je taký, aký je. Na lásku v biede popri ťažkej robote niet miesta. Nie je požívačná, nechce ľahší život pre seba. Chce, aby ich syn mal lepšie podmienky ako oni. Voči svojej svokre bola málo úctivá, vedela, že s „bohatou“ nevestou nesúhlasila. Zakázala Paľovi aby starej matke vypomáhal, lebo ani matka im nepomohla, keď stavali . So svokrou sa nerozprávala a nazýva ju „starou bosorkou“. Zuza uverí, že je Paľo chorý až veĺmi neskoro, pocíti ľútosť nad tým, že ju zanechá a ubezpečí ho, že ho má rada, ale dospeje k poznaniu, že by nikomu neradila vydať sa proti vôli rodičov, lebo: „Rodič len dobre chce svojmu dieťaťu“. Táto postava vo svojom ľudskom údele nepostúpila ďalej, vrátila sa, napriek veľkej láske, do východzej pozície svojich rodičov.                                                                                   Mara – Paľova matka. Nesúhlasila s bohatou nevestou, po mužovej smrti Paľo matke nepomáhal a vyhnal ju z domu bývala u cudzích a robotou splácala stravu a bývanie. Nič nezanechala Paľovi. Preto na ňu zanevrel. Vyhodil ju z domu, kvôli čomu ho prekliala. Odmietala odpustiť Paľovi, no nakoniec u nej zvíťazila materinská láska a prišla za ním tesne pred smrťou.     Motívy a problematika diela

                                                                                     
1.PAĽOV VZŤAH K MATKE- Vzťah matky a Paľa je problémom, ktorý je prítomný v celej poviedke, odráža sa v jeho telesných i duševných mukách. Hoci starenka zasahuje aktívne do deja poviedky až na konci, je dokonalým obrazom biedy a utrpenia. Počas choroby sa mu vracajú spomienky a výčitky ako vyhnal vlastnú matku z domu, zato že mu nepomáhala pri stavbe. „Nuž čo, vystrčil som ju z domu a ona tak vyfrkla na dvor, že sa tam prestrela na zemi – tak jej bolo načim!“ Paľo prevalí sa horko-ťažko zas na druhý bok a kavky sú i tak tam okolo neho… Vidí Paľo, že tvár materi padla na drevo a skrvavila sa tam, vidí, ako sa zozbiera trápne, ako s plačom a rozhorčenosťou riekla, odchádzajúc: „Nech teba Boh vyženie z tohoto domu tak ako si ty mňa!“ S kviľbou vyšla zo dvora a on dopálený ešte sprevádzal ju so zlorečou. Zuza zľaknutá ho tíšila, ale jeho to len a väčšmi rozpaľovalo – skôr ho podpichávala proti nej… a susedia, tam zbehnuvší sa na krik, krútili hlavami a vraveli výstražne: „Paľo, Paľo, matkina kliatba sa splní, to si nemal vykonať!“ A Paľo v zúri v duchu. Ako by sa hneval i zato? Dobrá matka neprekľaje si dieťa, čo by sa ako previnilo…“(114.-519) Všetky tieto spomienky sú ťažké duševné útrapy chorého Paľa Ročku. Cíti, že už z postele nevstane a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavené tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Ona – ktorá sa so svokrou tri roky nerozpráva, nakoniec sa predsa vyberie K Petrášovcom, kde starenka býva. Matka sa nechce zmieriť: „Ako on nemal milosrdenstva, nemám ho ani ja…!“ Dej na chvíľu prechádza do domu Petrášovcov. Gazdiná Paľovej matke Mare dohovára, že sa nezmiluje nad vlastným synom. Matke je veľmi ťažko na duši, problém tragédie Paľa a hľadanie príčiny jeho nešťastia ich privádzajú k takmer zhodným úvahám. „Či nezhrešila proti synovi aj ona? Či nemohla byť lepšou matkou? Či nemohlo byť aj lepšie s nimi, keby ona nebola ochabla, keby sa bola prichytila inak, kárala, skazovala muža inak? A či nemá uznať synovi, že len zlé zakusoval a dobrého nikdy, že sa plietol po službe, lebo mi oni ani na ten odev, ba ani to jedlo nemohli dať! Veď len zato zhrešil, že bol v biede. Ľahko je majestátnemu byť dobrým ale kde nemáš ani to najpotrebnejšie, do hriechu ľahko upadneš. Tam je po láske, tam je srdce v rozpore s celým svetom… A či nemohla ísť aspoň vtedy, keď ju volal, čo aká slabá bola, pomáhať mu pri stavaní domu, skrotiť odpor k planej neveste – a načo potom, idúc raz do poľa, šla pozrieť, keď dom bol hotový, a pokúšať ho? Načo sa staral i do toho, koho si vzal…? A starej, zhrbenej, srdce sa zviera bolesťou. Len ona je vina, nik iný… Kavky, ktoré ďubali srdce Paľovo, doliehajú na ňu a teraz ďubú ju.“(115.-524) Nakoniec sa však predsa u nej prejaví ešte trochu materinského citu a výčitiek proti Paľovi a príde k jeho smrteľnej posteli, navzájom si odpustia. „Zuza strhne sa a skočí k dverám, potom k Paľovi a zas k dverám, zmätená radosťou. Rozprestrie ruky, akoby ju chcela schytiť a odniesť na rukách k Paľovi. Zasa beží k nemu, že ho zdvihne, no už chamril sa hore sám. „Pomôžte, pomôžte!“ chripí dychtivo, skrúcajú hlavu proti dverám, skade vystupuje jeho mať, blížiac sa k nemu nie skľúčená, ale náhlivo. Tvár Paľova je premenená, zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Keď došla k nemu, lapil jej ruky chvatom, potom stiahol jej hlavu a zľúbal jej čelo pri sluche, kde mala jazvu zahojenej rany. Zatým klesol naspäť na vankúše bezvládne, no ruku jej nepustí od seba, ale tisne k chladnúcim perám. Starká ticho stojí pri posteli. Ruku neodťahuje mu od úst, druhú kladie na jeho hlavu a žehná si syna. Tvár jej ubiedená prijala výraz mäkký. Oči jej s ľútosťou a láskou spočívajú na ňom. I jej je ľahšie, že odpustila, ako s tým ostňom hnevu v srdci. Paľo žiadal k sebe ešte i ženu a dieťa, potom zaviera oči. Na tvári jeho rozlial sa pokoj.“ (116.-534)
                                                                          2. VZŤAH PAĽA A ZUZY- Timrava zobrazila zložitým spôsobom lásku dvoch ľudí, ktorá nemá idylicky koniec. Zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí – lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Ľúbostný cit týchto postav nie je trváci, jeho intenzita postupne mizne a v manželstve sa takmer úplne stráca. Musia ju nahradiť spoločne rodinné, hospodárske a mravne záujmy manželov. Brali sa síce z lásky, ale rodičia nedali Zuze žiadne veno a rodina žila v chudobe. „Ako sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať aj celá rodina, sužovali aj bili ju, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si dokaličiť pri rúbaní v hore pravú ruku – dva prsty sú mu odtrhnuté – lebo sa bál – že kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Zobrali sa potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja proti sebe ako nepriatelia…“ (117.-512) „Pravda, veď mu nevyčítala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď nemali kde bývať, keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej nedal nič, ani sa nezmieril dosiaľ, bratia o nej nechcú ani počuť. Ba ešte veselo znášala svoj lós a koľko ráz povedala: Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba. Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk a šanovlivosti môže sa nadobudnúť majetok. Veď len dobre mienila vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, že sa jej vysmievajú. Ona chcela, aby šiel slúžiť, a všetko by bolo dobre, keby jeho nebola tak priahala a keby on nebol ochorel úmorne…“ (118.-521) Vzájomný vzťah hlavných postáv – Paľa a jeho ženy – je vybudovaný na základe citového kríženia. Na začiatku novely je apatický Paľo, nereaguje na ženine ponosy a jeho žena je v citovom afekte, nemôžuc sa zmieriť s mužovou chorobou. V druhej časti je už žena s jeho chorobou vyrovnaná, no do afektu, plynúceho z výčitiek svedomia voči matke, sa dostáva zase Paľo. Toto kríženie podporuje citovo vypätú atmosféru rozprávania a zabezpečuje dynamickú kolísanie medzi vonkajším a vnútorným plánom postáv. Tieto plány narážajúce na seba v dramatických situáciách. K prepojeniu oboch postáv však neprichádza, lebo každá je orientovaná iným smerom. Medzi Paľom a jeho ženou dochádza k odcudzeniu, pretože Paľo už začína rozmýšľať inak, ako rozmýšľa zdravý človek. Jeho videnie a vnímanie sveta nadobúda inú optiku. Prestáva dôverovať svojej žene a upodozrieva ju, že si želá jeho smrť, aby sa mohla opäť vydať. „Vydať by si sa ešte, však! Vydaj sa pre mňa, ale nie do tohto domu, ktorý som ja staval a o život prišiel pri ňom. Aby patril druhému! Počkaj! Ak v ňom chceš bývať, nesmieš sa vydať!“ (119.-528) Rozladenie medzi manželmi sa stále prehlbuje, najmä keď muž ochorie. Zuza neverí, že je skutočne chorý, upodozrieva ho, že sa len pretvaruje, lebo sa mu nechce robiť a starať o živobytie. Nakoniec uvidí, že je naozaj chorý a zostava pri ňom, no nie z lásky ale z ľudskej povinnosti. Je mu ochotnou spoločníčkou v úsilí napraviť previnenia. Sprostredkuje jeho zmierenie s ľuďmi, ktorým krivdil a k Paľovej smrteľnej posteli privedie dokonca aj jeho matku.                         3. CHUDOBA– Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať – druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku, v spomienkach sa vracia do minulosti a uvažuje o svojom biednom živote. „Paľo sa odvráti k stene, ale len hlavou. Nemôže na boku ležať kvôli bolesti pečene. O ženin plač už nedbá, ani si ju nejde udobrovať. Srdce mu ostáva už celé bez citu. Nič ho už nezaujíma, iba on sám a jeho stav i jeho krivdy. Veď celý ten život bol iba samá bieda, len nedostatok – a teraz nebude mať ani zdravie. Celý život len bieda, služba, práca. Otca mal pijana, ktorý všetko premárnil. Nebolo dňa, žeby sa nebol opil. Koľko ráz ho ľudia zodvihli z garádu a doviedli domov. Koľko ráz ho aj on videl vyvaleného v jarku, ale vždy prešiel pomimo, akoby ho nepoznal, čo sa za neho hanbil. Koľko ráz zlorečil, aby ho zem vyvrhla… Neochotná matka bola ešte horšia. O niè nedbala. Nedbala, že sa chalupa rúca, že aj ostatná zemička pošla. Jeho vyhnali do služby, sotva vychodil školu a mali len jeho, a ešte aj z tej služby im musel dávať. Vôbec o neho nestáli, matka mu nikdy nepomáhala. Ani teraz, keď staval dom, nebola mu na pomoci. Druhí prišli – ona nie. Keď ju volal, povedala, že je chorá, a šla robiť pre druhého. Len keď bol hotový dom, vtedy prišla pozrieť a vari panovať.. a tu sa tvár Paľa zaliala potom. Nič mu prišlo na myseľ, čo síce stále na dne duše čupelo i driapalo a dvíhalo sa hore, ale zahnal to a vždy potlačil. No teraz sa to zrazu vyšinulo na povrch a silne ním zalomcovalo. Zaťal zuby, no to čosi ako pohroma sa na neho rúti.“ (120.-541) Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti. „A Paľo cíti rastúci hnev proti každému. Srdce jeho naplňuje sa reptaním. Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s ním spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať – druhému…“ (121.-536)                                                          4. PAĽOVA CHOROBA A VÝČITKY SVEDOMIA- Paľova choroba ako základná a zároveň krajná situácia novely nie je podmienená ani historicky, ani spoločensky. Je bezvýchodiskovou situáciou jednoduchého človeka, ktorý vo svojej bezmocnosti chce veriť tomu, že jeho choroba je trestom za jeho viny. Postavy v Timraviných dedinských, ale „panských“ prózach chápu osud ako trest. Vyňatie Paľovho problému z reálnych a striktne realistických proporcií posúva túto novelu už do nových literárnych dimenzií, kde čas, miesto a dôvody nie sú rozhodujúce. Chorý Paľo je „o čosi vyššie“ od ostatných dedinčanov, je vzdialený bežným starostiam. Túto „vyššiu“ dimenziu implantuje Timrava napr. využívaním triád (v chodení na faru po polievku, v posielaní po matku, v Paľovom umieraní, keď konečne striasol i „tretieho kríža“ a matka mu odpustila).