Podmienky rozvoja realistickej literatúry

Po Rakúsko- Maďarskom vyrovnaní roku 1867 prevzala v Uhorsku politickú i hospodársku moc maďarská buržoázia. Svoju nadvládu využívala na premenu mnohonárodnostného Uhorska na jednorečový a jednonárodný štát. Prenikanie maďarského kapitálu v spojení s maďarizačnou politikou prehlbovali vykorisťovanie slovenského ľudu, čoho dôsledkom bolo ďalšie zbedačovanie, zatvorenie slovenských gymnázií aj Matice slovenskej. Politika slovenskej Národnej strany a jej reprezentačného orgánu Národných novín mala v tomto období úpadkový charakter. Prehrávala jeden politický zápas za druhým a preto roku 1884 vyhlásila pasivitu, dobrovoľnú stagnáciu a očakávala pomoc od Ruska. V hospodárstve Uhorska sa najvýznamnejšou vrstvou stávajú statkári, prichádza nástup kapitalizmu. V roku 1873 sa prejavila hospodárska kríza po ktorej nasledovala cholerová epidémia, ktorá spôsobila ďalšiu vlnu vysťahovalcov a nezamestnaných. Koncom storočia sa zjavil nový činiteľ – organizované robotnícke hnutie, dochádza k nezhodám v radoch slovenskej buržoázie reprezentovanou Národnou stranou a jej martinským centrom. Nástup slovenského proletariátu ako organizovanej sily má rozhodujúci význam pre celý ďalší vývin slovenského národa. Hoci politické robotnícke hnutie na Slovensku a medzi slovenskými robotníkmi (najväčšie slovenské robotnícke centrum bola vtedy Budapešť), prechádzalo rôznymi organizačnými aj ideologickými peripetiami a práve toto hnutie a postoj k nemu sa stáva základným kritériom pokroku. Preto obdobie od začiatku 90-tych rokov do roku 1918 je dejiskom zložitých a ustavičných premien prejavujúcich sa výrazne aj v postavení a funkcii slovenskej literatúry. Rozdiely sa prejavujú najmä v názoroch na ďalšiu taktiku politického boja. Proti politike Národnej strany opozične vystupovala i mládež združená okolo hlasistickej strany, ktorá dostala názov podľa časopisu Hlas. Jadro predstavovali slovenskí vysokoškoláci študujúci v Prahe (P. Blaho, V. Šrobár, A. Štefánik, B. Pavla). Ostro odmietali politický a názorový konzervatizmus Národnej strany. Veľkou prekážkou v rozvoji slovenského národného a kultúrneho života bol nedostatok kultúrnych centier. Postupne sa však v 60.-70. rokoch centrom stáva Martin, ktorý bol sídlom Národnej strany, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Tatrabanky, Ochotníckeho divadla, aj kníhtlače, v ktorej vychádzali časopisy Orol, Slovenské pohľady, Černokňažník, Živena,… Druhá fáza slovenského realizmu (1900- 1918) Koncom deväťdesiatych rokov sa začína formovať druhá etapa vo vývine realizmu a zároveň s ňou i modernizácia básnického výrazu. A to nielen v súvislosti s vývinom európskej literatúry z „konca storočia“, nielen na pozadí premien buržoázneho filozofického myslenia, smerujúceho od objektívneho pozitivizmu k novým formám subjektívneho idealizmu, ale najmä pod vplyvom rastúcej organizovanosti robotníckeho hnutia, ktoré priamo poukazovalo na triedne aspekty v spoločenských vzťahoch. I keď nástup novej revolučnej sily zasiahol umenie len skromne, jednako pocit krízy naplno zasiahol slovenskú literatúru, jej formujúce pokolenie. Ak prvá generácia slovenských realistov bola presvedčená, že v danom spoločenskom poriadku možno riešiť spoločenské, národné i osobné problémy, mladí sa postupne k ich presvedčeniu stavajú čoraz skeptickejšie, už neverili, že v súčasnom spoločenskom poriadku sú zdravé sily a z nenachádzania východiska vyplýval aj ich kriticizmus a nálady smútku. Rezignácia na spravodlivosť a rozumnosť spoločenského usporiadania viedla k revidovaniu koncepcii národného umenia. Tendencie k prekonaniu „národnej“ koncepcie literatúry, ako ju sformulovala prvá generácia realistov, sa prejavovala najskôr v činnosti slovenského študentského spolku Detvan v Prahe (založený v r. 1882) , kde sa viedli diskusie o realizme a kde sa črtali zjavné rozdiely v estetických postojoch na skutočnosť. Dôležitý medzník tu zaznamenávajú názory Ladislava Nadáši (neskorší Jége). To, pravdaže neznamená nevšímavosť slovenských spisovateľov tohto obdobia k osudom národa. Hľadanie a objavovanie nových sociálnych väzieb bol proces, ktorý sa musel odraziť aj v umeleckom obraze jednotlivca. Človek a jeho osud sa už nespája so začlenením do národného zápasu a s príslušnosťou k spoločenskej vrstve, ktorá sa považovala v národnom boji za rozhodujúcu, ako to bolo u autorov prvej vlny slovenského realizmu. Preto dochádza k otvorenej polemike spojenej s aktívnym účinkovaním časopisu Hlas, skupiny hlasistov, ktorí nadviazali na podnety českého pozitivizmu. K hlasistickej koncepcii literatúry sa kriticky stavali nielen niektorý jeho ideoví súbežci (Bohdan Pavlu, Ján Lajčák) , ale najmä predstavitelia novej vývinovej vlny v slovenskej literatúre, ktorí spoločne vystúpili v Zborníku slovenskej mládeže, a ktorí sa združovali okolo časopisov Dennica a Prúdy. Rozchod so starými koncepciami sa prejavuje vo filozofických východiskách autorov druhej vlny slovenského realizmu, v ich ponímaní sveta. Ak predchádzajúce pokolenie bolo ešte stále poznačené dedičstvom štúrovcov, realizmus spisovateľov druhej vlny sa spája s pozitivizmom. Nadáši a J. Gregor- Tajovský sa k nemu uvedomene prihlasujú. U spisovateľov ako sú Timrava, Jesenský a Krasko, je to zložitejšie, no v reálnom videní sveta sú neraz dôslednejší ako ich druhovia. Zvyšujúci sa tlak spoločenských, ba už aj triedne sa vyhraňujúcich sporov, pôsobí na tvorcov v dvojakom smere. Jednak v nich prehlbuje pocity dezilúzie pri poznávaní skutočnej mravnej „národnej“ spoločnosti , jednak upútava pohľad k sociálnej problematike života ľudových vrstiev, pričom sa im odkrývajú až otrasné príklady ľudskej biedy a poníženosti. Ak pre autorov prvej vlny slovenského realizmu hlavným spoločenským problémom bol vzťah k zemianstvu, nové pokolenie akoby naň v okamihu zabudlo. Namiesto toho sa objavujú osudy ľudí, nenachádzajúcich v živote šťastie, odrážajúcich skutočnosť, že kapitalizmus nevie riešiť hromadiace sa problémy, a problematika zbedačovania ľudu. Slovenská literatúra sa stáva subjektívne naliehavejšou a spoločensky výraznejšou ako kedykoľvek predtým. V tomto čase už stráca vieru v účinnosť vyjadrovania pomocou patetizovania národnej ideológie. Vo vývine umeleckej literatúry sa to prejavilo zosilnením sociálnej dokumentárnosti ( Tajovský), podávajúcej tak neprikrášlený obraz najnižších vrstiev, že mnohí príslušníci starších generácií to pokladali za ponižovanie slovenského ľudu, ďalej zvýšeným sklonom ku karikatúre a satirickej hyperbole pri zobrazovaní života malomeštiackych vrstiev ( Jesenský) a nakoniec hlbokým prienikom do psychológie jednotlivca bez ohľadu na to, z ktorej vrstvy pochádzal, objavujúcich pod maskou banálnych životných formalít citové drámy sklamaných očakávaní a nesplnených túžob ( Timrava). Skoro zároveň, formujúc sa v tých istých centrách a kráčajúc v mnohých spoločenských a kultúrnych otázkach bok po boku, nastupujú popri realistoch aj modernisti. V realizme Timravy, Podjavorinskej, Tajovského cítiť aj slovenskú modernu a v nej zas prítomnosť realizmu, no predsa je zreteľná štýlová dvojprúdovosť tohto obdobia. Prejavuje sa aj vo vývine literárnych druhov. Pre realizmus je príznačná prevaha prózy, avšak v slovenskej literatúre sa táto prevaha naplno uskutočnila až v druhej vlne slovenského realizmu. Poézia je vedúcou iba v čase nástupu Slovenskej moderny. Zásluhou Tajovského postúpil o krok aj vývin dramatickej literatúry. Zhrnutie, hlavné znaky druhej vlny realizmu v slovenskej literatúre Z klasického realizmu sa v tomto období prešlo na realizmus kritický. Spisovatelia sa odklonili od národnoobranného charakteru diel. 1) Témami diel sú sociálne problémy a ich vplyv na psychiku ľudí 2) Autori sú subjektívni, používa sa individuálny rozprávač 3) Dej sa odohráva už aj v mestách nie len na dedine 4) Autori sa snažia o psychologizáciu diela, v popredí stojí psychika postáv 5) V dielach je veľmi silne použitá technika realistického detailu 6) V poézii je hlavná postava často autoštylizáciou autora 7) Vo všetkých literárnych druhoch sa používajú krátke útvary 8) Autori kritizujú, ale nenachádzajú ani nehľadajú riešenia.