Ťapákovci (1914)

Hlavné postavy:
Iľa – kráľovná, manželka Paľa, Paľo – najstarší syn st. Ťapáka, Ilin manžel, Anča – zmija, Paľova sestra, ktorá je mrzáčka. OBSAH

                                                                                                     
Dej poviedky sa odohráva v dedinskom prostredí. Začína opisom jari a rozsiahlej rodiny Ťapákovcov. Všetci súrodenci aj so ženami sa pokorne podriaďujú veleniu Ili, okrem Anči mrzáčky. Tieto dve ústredné postavy sa nenávidia. Iľa je pracovitá a chce sa osamostatniť so svojím manželom Paľom, preto chce aby postavil nový dom. Celá rodina Ťapákovcov je pohodlná a lenivá, čo kontrastuje s Ilinou povahou. Iľa keď vidí že Ťapákovcov nezmení, žiada muža Paľa, aby si aspoň oni postavili nový dom a odsťahovali sa z preplnenej rodičovskej chalupy Ťapákovcov. Dáva mu na výber, buď postaví nový dom, alebo ho opustí. Početná rodina sa stretáva pri stole pri večeri a rozhodujú, kto pôjde s ostatnými gazdami do Ardieľa. Zatiaľ čo Paľo odchádza spolu s ostatnými gazdami, Iľa ďalej často navštevuje pani rechtorku, ktorá jej ponúkne prácu slúžky. Iľa túto prácu prijme. Pri práci si vyspevuje, čo Anču privádza do zúrivosti. Po Paľovom návrate sa ho Anča snaží presvedčiť aby sa vybral pre ženu, nemôže to predsa nechať tak, v takej hanbe. Iný už by bol pre ňu dávno šiel a nenechal ju takto trucovať. No Paľo si z toho nič nerobil, veď je Ťapák. Anča sa snaží poštvať Paľa voči Ili. Pani učiteľka má syna Ďura, o ktorom si Anča navymýšľa že chodí s Iľou. Žiarlivý Paľo dá na výber Ili, buď bude gazdinou doma, alebo u rechtorky. Strhla sa medzi nimi bitka, pretože Iľa s nim odmietala odísť, aj keď na to vlastne čakala v hĺbke duše. Po pár dňoch jej však prišlo predvolanie pred notára. Pretože Iľa robila aj babicu v dedine aj slúžku u rechtorky, musela sa rozhodnúť, či zostane verná obci alebo rechtorke. Samozrejme vybrala si tú prvú možnosť a padlo jej to vhod, pretože práca slúžky ju už začínala unavovať. Nemohla sa však presťahovať k Ťapákovcom. Vrátila sa do domu k svojim bratom. Nakoniec sa jej podarí prehovoriť svojho muža Paľa, ktorý za ňou príde bývať do rodného domu. Postupe si vybudujú vlastne bývanie. Anča tým nepriamo napomohla, že Paľo vystavil nový dom a tam sa stala gazdinou Iľa. Anča má však aj srdce plné lásky k Jankovi Fuzákovie, ktorý si zobral za manželku Maru, ktorú Anča z duše nenávidí. Poviedka má šťastné ukončenie, všetci sú spokojní, sú radi, že im už Iľa nepanuje a nenúti ich zmeniť staré zvyky, „A teraz je už Iľa úplné šťastná- no Ťapákovci spokojný sú tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia žili, iba kalika Anča sa trápi plná beznádejnosti a trpko ľutuje , že sa vôbec narodila.“ (1.-423) V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine. Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) doplna vnútorný dej (životná tragédia Anči- zmije). Obidva sa navzájom prelínajú a dopĺňajú. Poviedka končí jej slovami ,,Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…“ (2.-423) Charakteristika postáv  
Iľa kráľovná, manželka Paľa Ťapáka. Žena najstaršieho z bratov Paľa. Je jediná, ktorá sa snaží zmeniť zaostalý primitívny život Ťapákovskej rodiny. V tejto postave vidíme vzdelanú sedliačku, ktorá sa snaží posunúť život Ťapákovcov na vyššiu úroveň. Ale spôsob, aký si vybrala nie je práve najlepší. Stále hovorí o veľkom množstve vecí, ktoré by bolo treba spraviť. Neuvedomuje si však, že Paľo a jeho bratia viac hovoria ako konajú. Z množstva vecí, ktoré Iľa chcela, aby spravili, v konečnom dôsledku nespravia ani jednu. Taktiež si myslí, že pre Ťapákovcov je nepostrádateľná. No mýli sa. Keď odíde do služby, jej švagriné sa rozhýbu a dokážu ju nahradiť. Iľa je vzdelanejšia než ostatné švagriné, je v dedine babicou a pravidelne chodievala do učiteľského domu pobesedovať a porozprávať sa s vzdelanými ľuďmi. Túži po modernejšom, kultúrnejšom spôsobe života. Je pyšná a sebavedomá, nespokojná s Ťapákovcami, chce zmeniť ich staré zvyky, vyčíta im, že žijú v neporiadku, nezdravo, deti majú choré, tlačia sa šestnásti pokope. Ťapákovcom sa vôbec nepáči Iline správanie a neustále si z nej robia iba posmech, nepáči sa im, ako ich iba stále kritizuje a že všetko by chcela zmeniť. Hnevá ju nerozhodnosť jej manžela. Medzi ňou a ostatnými príslušníkmi rodiny vznikajú konflikty. Je v neustálom konflikte s Ančou, pretože ich postoje sú úplne protichodné. Zdalo by sa, že sú až schematicky určené pôvodom: Ťapákovská krv- staré poriadky, nová krv- nové poriadky. Iľa- kráľovná predstavuje vôľu po novom živote v slovenských dedinách ( symbolizuje pokrok). „Bola na kurze v Sobote za dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákovcov zakorenené.“ (3.-392) Prejavovala svoju nespokojnosť so životným štýlom Ťapákovcov, ich zmýšľaním. „Ale vy, čo by vás toľko bolo, že by ste jeden druhému po hlavách chodili- vy nedbáte. Druhí ľudia, aj čo ich je pomenej, hľadia jeden druhému ustúpiť, ale vy sa budete jeden o druhého potkýnať, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte, nehodnici!“ (4.-393) Iľa je pyšná a túži po blahobyte, ktorý u Ťapákovcov nájsť nemôže, dokonca už i oľutovala, že sa vydala za Paľa, keď bolo veľa iných mužov, ktorý by ju chceli. Pre jej nespokojnosť ju prezývajú kráľovná. Celá dedina sa jej vysmieva, že také mladé dievča robí babicu v dedine (babica zn. žena, ktorá pomáha pri pôrodoch, pozn. autora ), že iba s chlapmi v krčme vyspevuje, ale Iľa sa nenechá znechutiť ani ľuďmi v dedine, ani Ančinými rečami. „Čo by som sa hanbila- veď som pyšná! Preto, že som vyučená, že som vzdelaná, mne je len na chválu. A že spievam? To je pekné, keď je mladá žena veselá, nie zachmúrená ako vy.“ (5.-394) Keď zistila, že u Ťapákovcov ťažko pochodí, hľadala oporu a pomoc v tomto ohľade u svojho muža, no ešte aj jemu prekážalo jej neustále kritizovanie a vyvyšovanie. Paľo sa jej tiež nezastal a tak sa mu začne vyhrážať. Dala mu na výber, snažila sa ho presvedčiť aby odišiel s ňou. „Či je toto tu život? Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyžičke vody by ma utopili. Zato, že som šikovnejšia, že som múdrejšia ako ony, že som vzdelaná…Tak si vyber: alebo dom postavíte a oddelíš sa, alebo ja odídem!…Alebo ja alebo Ťapákovci!“ (6.-397) Vyhrážky však nepomohli. „Prídeš naspäť!“ povie Paľo vždy spokojný. „Už si raz odišla odo mňa a prišla si naspäť, lebo sa ti u bratov, u Jablonkovcov tobôž nepáči!“ U bratov sa jej naozaj nepáčilo, lebo boli taktiež nevzdelaní a ich dom bol ako chliev. Iľa je veľmi tvrdohlavá, vždy musí mať pravdu. Rozhodne sa vyplniť hrozbu, ktorú dala Paľovi, nech si uvedomí, čo to je, stratiť ju. Nechce však znova odísť k bratom, tak napriek svojej hrdosti odíde slúžiť do školy, k pani rechtorke, no len z trucu. „Počkaj, veď ty zbadáš, keď v jednom oblečení budeš mesiac chodiť; keď ťa nebude mat kto prať, zbadáš, či ti chýba žena!“ (7.-407) Splnila, čím sa vyhrážala Paľovi a zrazu bola taká veselá a spokojná. Jej smiech a hlučná vrava sa ozýva celou ulicou, dráždi uši Ťapákovcom, ktorý sú k škole najbližšie. Chcela im všetkým ukázať, že ona dokáže bez nich žiť a najmä robila napriek Anči, ktorá v lete vždy vonku sedávala a všetko počula. Navonok sa síce tvárila veľmi spokojne a bezstarostne, no kdesi vo vnútri túžobne očakávala príchod Paľa z Ardieľa, zvedavá na jeho reakciu, keď sa dozvie, že odišla. Popredku sa teší ako zdúpnie Paľo, keď to uvidí, dúfajúc že ho to zamrzí a príde pre ňu, poprosiť ju, aby sa vrátila, lebo ona sama je príliš hrdá a odhodlaná nevrátiť sa sama, keď už raz dala slovo. Postupne ju začali zahrňovať čoraz väčšou prácou a Ili sa to zdalo veľa. Predstavovala si, že keď je vzdelaná budú sa s ňou rozprávať a besedovať ako predtým, a nielen ako slúžku ju preháňať. Už ju aj v škole začína omínať, nebola naučená toľko pracovať a nechať si rozkazovať ale role sa vymenili. „Ale je ťažko bývalej panej počúvať rozkazy, keďže dosiaľ ona rozkazovala každému v dome, a bolo ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš, už kričia za tebou!“ (8.-409) „Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne si a oddýchne. Tu, keď sa usiluješ skončiť, dajú ti robotu druhú- a neustanú dávať a vymýšľať nové práce, čo by deň bol na sto hodín.“ (9.-413) „Či je služba taká pre takú, ktorá bola naučená rozkazovať v dome. Tu bar by krídla mala, a nie nohy. Jedinej hodiny nedajú posedieť, sto robôt naraz rozkážu. Nebola by si myslela, že sú vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, že ako predtým, keď prišla na posedenie, i teraz ju posadia na stoličku alebo kanapu, aspoň raz cez deň, a budú sa s ňou zhovárať o vzdelaných veciach, po čom jej duša pachtí. Ani s ňou nezaobchádzajú tak ako s osvietenou, ale len tak, ako s ktoroukoľvek slúžkou.“ (10.-413) „Ach, a či je len zle v službe. Jednej volnej minúty nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách je ako v tanci- už ju bolia päty. Bar by krídla mala, bar by lietala. Ani jej vzdelanosť nezaváži, ani jej diplom. Sluha je len sluha, pán je pán. Ten nemá srdce- a nemá ho ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliakom), pretože po ňu nejde…“ (11.-419) Keď sa Paľo konečne vracia z Ardieľa, chce mu tvrdošijne ukázať ako sa má v škole dobre, aj keď to tak v skutočnosti nie je. Vnútorne očakáva, nahovára si, že po ňu príde a dokáže tak že mu na nej záleží. Hrdosť jej nedovolí ukázať smútok a každé ráno začína so smiechom aby vzbudila u nich ľútosť, závisť, ukázala že sa zaobíde aj bez nich. Autorka poukazuje na zložitú povahu Ili, plnú kontrastov. Na jednej strane túži po tom, aby sa vrátil Paľo, dokonca spáva vždy oblečená, pripravená odísť, prešla už i ju pýcha, plače, ona, pyšná a vzdelaná nevesta…na druhej strane však navonok odmieta odísť s ním, aj keď po ňu už konečne príde. Strhne sa medzi nimi bitka, nakoniec však Paľo odíde sám. Odmietla s ním ísť, no vo vnútri si myslí čosi iné. „Čo je to za chlapa! Druhý by ju bol zabil, a tento ide domov, nedbajúc ani o to, že tu ostala…Veď ju mal nasilu odviesť a zamknúť do komory, o smäde, o hlade držať aspoň týždeň.“ (12.-420) Iľa je urazená- lebo ju nechce, pretože o ňu nedbá a prišiel len pretože bol podpitý, alebo ho ktosi podstrčil. Nakoniec však bola nútená opustiť túto prácu, pretože mohla vykonávať iba jednu. Ona sa rozhodla naďalej robiť babicu, čo jej náramne vyhovovalo aj keď sa vyhovárala na zákon. Presťahovala sa k bratom. Jej snaha a vytrvalosť v boji o kultúrnejší život bola nakoniec naplnená. Paľo sa odhodlal opustiť rodinu a jej zaužívané tradície a vrátil sa k nej.
                                                                                 Anča- kalika, sestra Ťapákovcov. Anča je jednou z najtragickejších postav Boženy Slančíkovej Timravy. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá až nežná, ale osobné nešťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných). Napriek svojim tridsiatim rokom je stále stará dievka, nikdy sa nevydala. Hoci je pôvodom z rodiny Ťapákovcov, svojou pracovitosťou, výnimočnou umeleckou živosťou sa odlišuje od Ťapákovskej oblomovčiny, je to tragická postava peknej ženy túžiacej vášnivo po láske, ktorú jej však život nedoprial, lebo skaličil jej chorobou nohy, tragická viac v duši a citoch ako v osudoch. V tvári bola veľmi pekná, no po chorobe, ktorú prekonala ešte ako dieťa, zostala mrzáčkou. „Ešte v detstve jej lámka telo pokazila. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná, tvár ma dosiaľ krásnu, ale nohy ani vystrieť nemôže.“ (13.-398) Postava Anči je zaujímavá z hľadiska jej vnútorného sveta, prežívania a nenaplnených túžob. Navonok pôsobí ako jedovatá zmija, ktorá hryzie do všetkého živého. Z čoho však prameni jej zlosť? Práve z choroby a životného údelu, ktorý jej bol daný. Nemohla sa pohybovať. Stále len posedávala a ak sa chcela premiestniť plazila sa po rukách a kolenách. Anča bola veľmi zatrpknutá. Všetku bolesť nosila v sebe. Bála sa ju prejaviť a ak ju prejavila, bola vo forme zlosti a hnevu. Nedokázala byť milá. Medzi jej nenaplnené túžby patrila aj „láska“ k Janovi Fuzákovie. Slovo láska je na vyjadrenie jej citov k Janovi nie celkom to správne slovo. „A mrzáčka v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a tiež nespí. Sedí na lavici (jej obvyklé miesto), nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestrené šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti malá lampa. Veľkú, čo visí nad stolom zhasla, do tej dáva gazda olej. Túto sama si drží, aby nevesty, zvlášť Iľa, jej nevyčítali, že zarába pri ich svetle. Celý večer bola oželená. A to vždy tak, keď k nim príde Jano Fuzákovie. Vždy jej príde na pamäť jej detský vek, keď potratila zdravé údy. V desiatom roku dostala lámku a od toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali trov, veď bola jediná pri piatich bratoch, neosožilo nič. Ani správec, čo aký chýrečný, ju nevytrhol, len civela, chudla a krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná. A za tú bezcitnú radu, zúfalá od múk, zahorela proti nemu takou nenávisťou, že spínala ruky, prosiac a zvíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo už dvadsať rokov. Ľudia na tie časy zabudli, ani o ňu veľa nedbajú, no Anča zvíja sa zas… Odšmarila od seba šitie, stíska ruky, mysľou je proti Janovi a vášnivé vzdychá: „Bodaj by som vtedy umrela, bodaj by bola radšej…!“ (14.-398-399) Predstavuje konzervativizmus, zastarané názory jej postoj je za nemennosť sveta okolo nich, vďaka čomu sa dostáva do neustáleho konfliktu s Iľou. „Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Chce rozkazovať a vždy chce to, čo nechce Iľa, ktorú nik nemá rad.“ (15.-392) Nikdy si nenechá ujsť príležitosť aby Ili odvrkla. Neustále sa navzájom osočujú. „A ty že si čo? Zmija, kalika- keď som ja kráľovná. Veď by aj bez teba bol svet…“ (16.-393) Anča je veľmi zatrpknutá a stále zachmúrená, vyvoláva konflikty v domácnosti. Jej prezývky- zmija, kalika, mrzáčka, iba podtrhujú jej tragickosť. Iľa ju nazve dokonca „kravou“. Napriek všetkej zlosti a zatrpknutosti aj v nej predsa len niečo je, čím sa vyníma z obrazu zaostalej rodiny Ťapákovcov. Vie krásne vyšívať. „Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená krajčírka i na vidieku.“ (17.-404) Šije závoje a iné svadobné veci pre nevesty, pri tom je však nútená pozerať sa s úzkosťou a nevýslovným žiaľom a nenávisťou na šťastie iných… „ jej srdce vrie zúfaním…“ a zároveň skrývať svoje pocity. „Nech nosia na hlavách tie márnosti. A Anči až slzy do očú vystreknú. Ona chodila vždy len v čiernom. Nikdy nebolo nič veselé na jej tele. Nikdy nebola mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú jej šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola a ona sa oknom díva na mladých, cíti na dne duše, že hoci jej je už tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Zavše sa jej duša ozýva i zlorečením. Ona sa nemôže pohnúť z domu. Prečo, prečo ju len tak potrestal pánboh?… Každej radosti a každého šťastia je zbavená!…” (19.-403) „Srdce sa v nej trhá. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa šmarila, tak, aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy jej zaliali oči, líca, tvár…No i tie slzy pália a neuľavujú. Len driapať, ničiť, búrať by chcela…“ (20.-405) V skutočnosti však prežíva vrúcne city a hlbokú lásku k bratrancovi Janovi Fuzákovie, ktorému kedysi želala to zlé, čo jej sa prihodilo a teraz sa za ním za trest trasie láskou, no na to však nemôže ani pomyslieť, žeby ju mal niekto rád, okrem toho Jano je už dávno ženatý. A preto ho znenávidí. Medzi jej nenaplnené túžby teda patrila aj „láska“ k Janovi Fuzákovie. „On je inej mužom, ona kalikou! Len prečo ju tak pánboh potrestal? A nestačí, že jej vzal zdravie, že je kalikou, zmijou každému ošklivou, ale ešte i táto ľúbosť! No prečo?“ (21.-412) „Ústa jej schnú; srdce je v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie, či ten čepiec, čo šije, ma o zem pľaštiť, či nie. Bože, tak ju všetko katuje. Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie- tak ho ľúbi! Srdce sa jej zvíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, že by svet v prstoch driapala.“ (23.-415) Nachádza sa v neustálom konflikte s prostredím a spoločnosťou, sama je plná konfliktov medzi vnútornými pocitmi a vonkajšími prejavmi. Napr. keď ju chce Jano odniesť do izby, „…bráni sa prudko ho od seba odtískajúc, no v tom istom okamihu sa v nej schytí žiadosť hodiť sa k nemu, priľnút k jeho prsiam a umrieť tam…“ (24.-417) Anča najväčšmi bráni Miškovi, najmladšiemu Ťapákovi vziať si Katu za ženu, pretože je židovka, odsudzuje jej pôvod. „Ako mi je toho Misa ľúto; ale či môžeme pripustiť do domu takú rozvírenicu? No, veď nemôžeme…Veď on zabudne na vojenčine. Potom nám bude sám ďakovať, že sme mu nedovolili si ju vziať, čo si i teraz trochu požiali.“ (25.-400) No Miško ju zato veľmi nenávidí, čo ju privedie do zúfalstva, lebo dá sa povedať s nim mala najlepší vzťah, mala ho najradšej. Preto bolo pre ňu veľkým úderom, keď jej podal pohár vody so slovami… „bodaj by si sa zadusila!“… „Anča zdvihla na neho oči, zľaknutá. Náhla červeň, potom bledosť poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tom okamihu ho praskla o zem. Potom šmarí sa o ohnisko, bijúc päsťami zúfalo o stenu, a slzy sa jej lejú dolu tvárou ako príval, dobreže sa v nich nezadusí. Mišo, ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik, ktorému ona len dobre chce ako mať synovi, jej povie, aby sa zadusila!“ (26.-415) „Mrzáčka len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru mal rád, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, keď sama nemá radosti zo života, ani druhému jej nedopraje. Čo mu je po všetkom, keď mu Katu nedajú? Keď sama nikoho neľúbi, neverí ani v lásku iných a len na to je v dome, aby každého katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka spraviť nemôže; ona – žobráčka…“ (27.-416) Stelesnením ľudského utrpenia a poníženia je scéna, keď beznohá Anča poskakuje v noci na kolenách a dlaniach a oneskorení chodci- práve Jano a jeho otec, si ju pomýlia so psom. Počas celého diela sa nevyvíja a napriek optimistickému nádychu v závere, jej stále zostane iba trápenie a beznádejný žiaľ, jej bremeno a trpkosť v srdci. Jej nárek je aj konečným akordom poviedky. „Bodaj by som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…!“ (28.-423)
                                                      Ťapákovci-Rodina Ťapákovcov žije patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú nedvižní, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia, nepotrebujú zmeny. Predstavujú zaostalý spôsob života, lenivosť, ľahostajnosť, nikdy nechcú robiť nič inšie a inokedy, než ako to bolo zvykom od vekov. Nedvižnosť týchto ľudí- ťapákovčina- sa stala symbolom aj v dnešným časoch. Keď vám teda náhodou niekto povie, že ste ako Ťapák, znamená to lenivý, nepracovitý, zaostalý… „Veď ste takí všetci, ako v pivnici vyrastení- bez farby. Ani krvi v sebe nemáte, ale mlieko ako pavúci- cmar akýsi.“ (29.-394) Nedokážu sa prinútiť do roboty a začať orbu, len hľadajú výhovorky, lebo nedokážu zo seba striasť zimnú lenivosť. „Iba u Ťapákov po dvore postávajú chlapi a nemôžu zo seba striasť zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či dnes ísť na oračku, či nie. Role síce túžia už za pluhom- no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa v iný deň nezačínalo práce.“ (30.-391) „Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú v sebe krv, iba cmar.“ (31.-401) U Ťapákov žije veľa národa- štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší, Mišo je ešte mládencom, jedna dievka, Anča…spolu žijú v jednom dome, no im to neprekáža, pokiaľ to vydržali ich predkovia, nemajú dôvod to meniť. Ešte keď ich mať žila bolo ako- tak, mali niekoho, kto ich vedel zapriahnuť a prinútiť do roboty, usmerniť, no po jej smrti sa všetko zmenilo. „Ľudu je dosť, ale chyba je to, že nieto hlavy v dome…sú ako ovce bez pastiera…otec im dávno umrel- nieto, kto by viedol veľkú čeľaď…“ (32.-392) Sú spokojní s málom, neambiciózni, Ťmáci, hovädá“, Iľa ich nazvala somármi, no oni si jej kritiku a urážky neberú k srdcu, skôr sa z nich smiali, alebo ignorovali, veď „nie je u nich zvykom odpovedať na každú reč…na každé dvadsiate slovo…ešte aj jazykmi sa im lení pohnúť“ (33.-395) „Večer Iľa začala robiť kázeň, že chlapi nezačali oračku. Všetci boli v izbe, no nedbali na ňu ani teraz. Úplná nedbalosť a flegma lipela im na dušiach“ (34.-394) Sú leniví, do všetkého ich treba tisnúť, nevedia ani po obede po sebe upratať, skalia na novy dom navozili za tri vozy, no potom skončili- a že sú Ťapákovci nechali tak… Najviac spomínaný je Paľo, Ilin muž, prejavom typicky Ťapák. Je považovaný za hlavu rodiny, spáva v stajni, bol pokojný, kľudný, flegmatický aj v momente, keď sa mu Iľa vyhrážala, že odíde zostal pozorný a vážny, nereagoval na jej vyhrážky ani nadávky, naopak nechal ju, nech si trucuje. Anča sa ho snažila presvedčiť, aby išiel po Iľu, už len kvôli tej hanbe, čo mu spôsobuje, no darmo. Bol ľahostajný a pasívny, iný by už po ňu dávno šiel, ale on ju nechal trucovať, tváril sa, akoby sa nič nedialo, akoby bol hluchý a slepý.
    Motívy a problematika diela
O vzťah verejného a súkromného, spoločenského a individuálneho sa Timrava zaujímala systematicky. Výsledkom jej čiastkových prieskumov je syntetická poviedka Ťapákovci. Témou je kritika zaostalosti rodiny Ťapákovcov, kriticky zobrazuje pomery na slovenskej dedine, na rodine Ťapákovcov zobrazuje pridŕžanie sa patriarchálneho spôsobu života, pridržiavanie sa zvykov predkov a neschopnosť prispôsobiť sa novým pomerom.
                                      1. Ťapákovci- Iľa: Názorovo rozdielne zmýšľanie Ťapákovcov a Ili predstavuje hlavný problém v diele. V poviedke teda ide už o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine. Zápas starého (všetci Ťapákovci, najmä tragédia Anče – zmije) s novým svetom (Iľa – kráľovná). Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou ,snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život Ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, vrátane jej nerozhodného muža a Ančou- zmijou, starou dievkou túžiacou po láske, ktorú vlastné nešťastie robí drsnou, zádrapčivou. Autorka v tejto poviedke postavila do opozície pozostatky feudálnych vzťahov a kapitalisticky ideál prosperity. Timrava tento ideál zasadzuje do reality a zobrazuje ako neodvratnú skutočnosť. Svojich Ťapákovcov vtesnáva do priestoru poviedky, preto tu nemôže zachytiť drobné posuny v psychike jednotlivcov a kolektívu pod vplyvom radikálnych zmien. Na malej ploche poviedky však zobrazuje dlhodobý proces. Timrava sa v tejto poviedke pokúša názorne zachytiť takmer nezachytiteľné- rozklad jednej spoločenskej formácie a jej postupnú premenu na inú. Timrava komplikovanosť takejto situácie opisuje ako dramatické a zároveň tragikomické štádium spoločenského vývoja. V priebehu deja poviedky je na jednej strane váhy celá Ťapákovská rodina a na druhej strane Iľa. Obe tieto strany sú v rovnováhe s menšími výkyvmi na jednu alebo druhú stranu. Ťapákovci predstavujú oproti Ili- novej kvalite- kvantitu. Zachytenie vývinovej logiky spočíva v tom, že nová kvalita „preváži“ kvantitu. Postava Ili je mechanickým preberaním konvencií inej spoločenskej triedy smiešna, pretože ešte nedospel čas, aby bola aj vnútorne absorbovaná. Timrava ju ironizuje za spreneverenie tradícii. Komickí sú však aj Ťapákovci, ktorí zase mechanicky a bezdôvodne trvajú na starých životných formách. Motivuje ich však pohodlnosť, fakt, že ich predkovia už všetko rozhodli za nich, a teda oni nemusia rozhodovať. „Role síce túžia už za pluhom- no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa v iný deň nezačínali práce.“ (35.-391) Sú zbavení nutnosti zaujať postoj, nie sú s Iľou v konflikte, pretože sú príliš ľahostajní. Trpia ju, lebo sa im nechce s ňou polemizovať. „Ale vy, čo by vás toľko bol, že by ste jeden druhému po hlavách chodili- vy nedbáte. Druhí ľudia, aj čo ich je pomenej, hľadia jeden druhému ustúpiť, ale vy sa budete jeden o druhého potkýnať, a netuchnete sa. Vy na piať nosa nevidíte, nehodníci!“ (Iľa) (36.-393) „Z chlapov boli vtedy v izbe traja, no nedbali a neohlásili sa, akoby Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ženy sa nezastarejú. Lení sa im jazykmi pohnúť. Okrem toho vedia, že mrzáčka to lepšie spraví ako ony.“ (37.-393) Aby sa spor vyhrotil, treba, aby doň boli zainteresovane dve strany- Iľa je však len jedna bojujúca strana. Navonok síce polemizuje s Ančou, no Anča je v opozícii voči nej len zo zásady, hoci vystupuje ako zástanca svojich bratov, ide o jej súkromný hnev. Anča je v opozícii proti celému svetu. Kým Iľa sa pokúša apelovať na zdravý rozum, Anča apeluje na bratov z pozície jedinej ženy medzi štyrmi bratmi. Na rozdiel od Iliných príkazov sa plnia, lebo Anča nevyžaduje žiadne radikálne zmeny spôsobu života, odvolávajúc sa na predkov a odkaz minulosti. Timrava bola človek milujúci prítomnosť a táto skutočnosť u nej vylučovala náchylnosť k nostalgii. A Ťapákovská rodina je plná nostalgie. Timrava ukazuje, aké je škodlivé žiť duchom obráteným do minulosti. Ťapákovci akoby boli pre prítomnosť mŕtvi. Iľa však v porovnaní s nimi predstavuje budúcnosť dediny. V jej postave personifikuje nápor zvonka, Iľa je tu len predlžená ruka, nastroj času, prirodzeného vývinu. Humor, ktorý sprevádza takmer celu poviedku, vzniká dotykom kontrastných línii- Ťapákovcov ako statického živlu a nového, dynamického činiteľa reprezentovaného Iľou
                                        ŤAPÁKOVCI- IĽA statickosť- dynamickosť, minulosť- budúcnosť, pasivita- aktivita, apatickosť- vitálnosť, konzervatívnosť- pokrokovosť, kvantita- kvalita, archetyp- individualita. Toto sú ďalšie protiklady, veľmi ľahko spozorované v texte. Ťapákovci na rozdiel od ostatných Timraviných dedinských próz nezachytávajú reálny stav dediny tých čias, ale znázorňujú vývinový oblúk v časovom rozmedzí možno až päťdesiatich rokov, to však bolo možné len s redukciou sociálneho priestoru dediny na priestor jednej rodiny a vytvoriť tak modelovú situáciu. Z hľadiska filozofického vyznenia je veľmi dôležitý záver. Z konfrontácie obidvoch protagonistiek, zo širokého obrazu dediny zreteľne vidno, že sa už stará dedina nezadržateľne rozpadáva.
             2. Tragickosť Ančinho osudu: V poslednej vete poviedky autorka zdôrazňuje ľudský aspekt. Hoci zaver je optimisticky otvorený budúcnosti, Ančino utrpenie je stále, spoločenský vplyv naň nemá ani nemôže mat žiadny vplyv. Jej postava, charakter, a najmä osud sa počas celého diela nemenia. Krivka nevyhnutnosti spoločenského vývinu naráža teda v Ťapákovcoch na nemennosť ľudského nešťastia, neschopnosťou zmeniť subjektívnu tragickú situáciu. „Paľo prišiel o týždeň. Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k nej, ak chcel mat ženu. Pod jej panovaním sa potom stal podujímavým. Vozil cez leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri Ilinej komore nový, pekný dom zafarbený na žlto, aký ešte nebol v dedine. A teraz je už Iľa úplné šťastná- no Ťapákovci sú tiež spokojní…Ani Mišo už Katu nespomína. Zabúda na vojenčine- píše veselšie listy. A predsa mrzáčka, keď večer ostane sama a druhí sa rozídu na odpočinok, pozerá ocami plnými vášne a beznádeje do obloka, z ktorého vidno biely uhol domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky lká: ,,Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie…!“ (38.-423) Dielo zachytáva aj jednotlivé problémy medzi samotnými postavami, napr. Anča- Miško -pretože nechce povoliť svadbu, Anča- Iľa -Iľa rozkazuje a Anča je jediná, ktorá sa ozve, Anča- manželka Jana Fuzákovie -miluje jej manžela, preto ju nenávidí, Paľo- Iľa -Iľa sa chce odsťahovať, Paľo nie.