Tvorba

Skutočnosť, že Timrava prežila v svojráznom prostredí dvoch novohradských dedín (Polichno, Ábelova) prevažnú väčšinu svojho tvorivého života, podmienila popri individuálnych dispozíciách talentu i charakter jej umeleckého diela. Pre slančíkovských súrodencov bolo príznačné literárne nadanie. Sestry Irena (neskôr uverejňovala prózu pod pseudonymom Poľanská) a Božena zostavili vlastný rukou písaný časopis s názvom Halúzka a 27. marca 1887 si začali písať zábavno- poučný časopis Ratolesť, zachovalo sa však len prvé číslo. Autorka už tu v náznakoch predstavuje zároveň city i vypočítavosť, ľudské vnútro i jeho vonkajšie prejavy, konfrontuje reč postáv a ich konanie. Ak iní pred ňou v slovenskej próze si všímali najmä verejnú stránku svojich čias, ona vnímala každodenné prejavy. Jej majstrovstvo je v tom, že v malom a zdanlivo plochom spoznala zákony celého sveta i hĺbky ľudských osudov a podávala tie najcharakteristickejšie črty ľudí. „Život takto k jednému miestu prikovaný, na chotár dvoch malých dedinôčok ohraničený, znamená ujmu pre človeka v mnohom ohľade. Ale čo ujmy vychodí z toho na jednej strane, nahrádza sa na strane druhej. Pre spisovateľa zúženie pozorovaného okruhu dáva možnosť lepšie siahať do hĺbok. Výnimočný, prenikavý pohľad Timravin vpil sa takto životu rázovitej novohradskej dediny až na dno.“ Štefan Krčméry: Z dedinskej samoty. Hoci oficiálna slovenská literárna kritika ( Škultéty, Bujnák, Krčméry) brala Timravu na vedomie len od jej vstupu do Slovenských pohľadov roku 1896, a tak bola novela Pomocník pre nich jej debutom, spisovateľka sa začala formovať už desať rokov predtým. Najskôr len v rukopisných pokusoch, no školou Timravinho talentu sa stali verše Pesničky, zošit so 140 rukopisnými básňami Boženy Slančíkovej, ktorý má názov "Pesničky na Žigúra, Bacúra, na Oľgu Petényi a na druhých"(pozn. Oľga Petényi – Petianová, Pavel Rell ev. farár z Ábelovej, Bacúr zas učiteľ Jozef Čipkay, do ktorého bola Timrava zaľúbená), satiricky interpretujúce postavy a motívy blízkeho okolia. Tieto verše však neboli určené na uverejnenie, ale pre spoločensko- zábavnú pohodu. Už v nich sa odhaľujú rozpory medzi láskou a majetkom a ilúzie hrdinov. Autorka sa vysmieva všetkým, čo stavajú na obdiv svoje postavenie, svoje imanie, svoju ideológiu. Mnohé motívy zachytené v pesničkách neskoršie epicky rozviedla a spracovala vo forme poviedok. Timraviným prínosom do literatúry sú predovšetkým jej poviedky a novely. Básnické pokusy sú dôležité len pre vývoj autorky a divadelné hry ( Chudobná rodina, Páva, Odpoveď, Prekážky) tvoria jednak malú, jednak umelecky málo vydarenú časť jej literárnej činnosti. Podľa tematických zreteľov možno Timravino literárne dielo vcelku rozdeliť do štyroch skupín. V časti svojich prác zobrazuje život dedinského ľudu, ako ho videla zo svojho triezveho, často pochybovačného hľadiska, v inej skupine noviel sústreďuje sa na ironický rozbor citového, morálneho a spoločenského profilu vidieckej inteligencie. V poslednej etape svojej tvorby prevažujú práce, v ktorých sa vyrovnáva so skutočnosťou nastolenia vojny. K týmto trom skupinám Timraviných prác treba priradiť ďalšiu, ktorej ústrednou témou je subjektívny postoj autorky k spoločenským otázkam (Skúsenosť, Všetko za národ).
                                                  Poviedky, novely: Spočiatku zobrazuje Timrava život panskej spoločnosti izolovanej od dedinského ľudu. Vo svojich prvých poviedkach opisuje väčšinou osudy vidieckych dievčat z panských rodín, ktorých jediným cieľom je nájsť si ženícha a vydať sa. Túto tému spracovala i v mnohých neskorších dielach. K jej prózam z panského prostredia patria napríklad poviedky a novely Za koho ísť (prvá tlačou uverejnená, v r. 1893), Pomocník (1896), Ťažké polozenie (1896), Bez hrdosti (1905), Veľké šťastie (1906) a iné. Ďalšie poviedky vychádzali v rýchlom časovom slede, napr. Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo, Na Jurkovej svadbe, Prísažný, Zvrchovaný čas,… Človek v predchádzajúcej slovenskej próze bol zväčša vnútorne jednotný. Timravine postavy sú sama protireč. Protirečenia, sklamané očakávania umiestňuje Timrava aj do zakončení svojich poviedok. V poviedke Darmo ide o členov ľúbostného trojuholníka, Kandidát ženby Juro Agac si berie „tú druhú“ ako očakávali rodičia,…Hrdinami týchto poviedok sú však prevažne muži. Poviedka Katera (1894) predstavuje isté miesto predelu v Timravinom vývine. Druhá vlna slovenského realizmu už nastúpila aj v dedinskej poviedke. Medzi najlepšie z nich patria Sluhove trpkosti a Ondro Karman. V nej karikuje opičenie sa dedinského človeka po panskej spoločnosti. Je to ostrá satira pranierujúca „popanšťovanie“ prostého ľudového človeka. Všetky poviedky z počiatočného obdobia majú monograficky charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu alebo typicky príbeh. Spoločenské novely- Ťažké polozenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Boj a Bál, už presúvajú záujem autorky na prostredie, najmä na konfrontácie hrdiniek s ním. Napätie medzi realitou a jej ironickým spodobovaním je stále prítomné. Postupne sa do jej noviel dostáva čoraz viac aktuálnej spoločenskej problematiky. Vo svojich poviedkach a novelách predprevratového obdobia zachytáva celú atmosféru života vidieckej spoločnosti. V jej radoch sa objavujú ľudia, ktorí nedokážu nájsť v tejto spoločnosti plný zmysel života a cítia sa v nej zbytoční. Najčastejšie pocity rozčarovania prežívajú jej dievčenské hrdinky, napr. v novele Bez hrdosti. Tu sa už v centre spisovateľkinho záujmu ocitá žena. Dievčenské postavy jej poviedok žijú väčšinou dvojakým spôsobom. Navonok sa správajú tak, ako to vyžaduje spoločnosť, no vnútorné nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov s egoistickou morálkou. Vykresľuje rôzne typy dievčat- niektoré sú vypočítavé a myslia iba na majetok iné žijú vo svete snov a ilúzii, snívajú o veľkej, romantickej láske a napokon sa musia sklamať a vydať sa bez lásky, pretože v reálnom živote rozhodujú nie city, ale majetok a peniaze. Väčšina jej hrdiniek prežíva pocit rozčarovania a sklamania. V novele Veľké šťastie (1906) sa už stretávajú dva svety: sedliacky a panský. Toto dielo patri medzi vrcholné práce Boženy Slančíkovej- Timravy. Vytvorila v ňom niekoľko výrazných ženských postav, žijúcich svojim vlastným životom. V postave Józy Jakubicovej vytvorila jednu z najbezočivejších dievčenských postáv našej literatúry tých čias. Pri prechode k zobrazovaniu ľudu sa autorka naďalej sústreďuje na vykreslenie vnútra postáv a na vzťah indivídua a sociálnych tlakov. Obzvlášť dôsledne analyzuje, ako na dedine jej čias lásku znásilňoval majetok ( Ondro Hlonzo, V predvečer, Žiadna radosť, Príde čas). V prózach spracúvajúcich dedinskú problematiku ( Na jednom dvore, Mocnár, Žiadna radosť, U Kanátov, Príde čas, Márnosť všetko, Dve doby) nastoluje tému kapitalizácie novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí ľudí. Všetky základné konflikty majú svoje sociálne pozadie. Vrcholom kritického realizmu v jej prózach z dedinského prostredia predstavujú poviedky- Tá zem vábna a novely Ťapákovci a Skon Paľa Ročku. V poviedke Tá zem vábna poukazuje na rozličnosť motívov, ktoré viedli ľudí k rozhodnutiu emigrovať a ukazuje i pravú, často tragickú, podobu života vysťahovalcov. K najrozsiahlejším prózam B. S. Timravy patri románová novela Hrdinovia (1918). Odohráva sa v časoch prvej svetovej vojny. Novela je kompozične usporiadaná na kontraste, ktorý vytvára rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a panských vrstiev. Páni sa za vojnu oduševňujú, robia sa veľkými vlastencami a „hrdinami“, ale na front posielajú iných bojovať a umierať. Takýmto hrdinom je i notár Baláň, ale len kým sám nedostane povolávací odkaz. Dedinskí ľudia vojnu preklínajú, cítia k nej odpor, lebo vedia, že im prinesie iba utrpenie a smrť. Na front odchádza aj podnotár Širický, ktorý ma pochopenie pre ľud a takisto odsudzuje vojnu. Zahynie pri humánnom čine keď chce pomôcť nepriateľovi, ruskému vojakovi. Irónia, typická pre Timravine práce sa tu prejavila už v názve. Táto novela je popri Hviezdoslavových Krvavých sonetoch najvýznamnejším slovenským literárnym dielom s jednoznačným protivojnovým postojom. Novely Skúsenosť, Bez hrdosti a Všetko za národ majú autobiografický charakter. Tieto diela majú veľký význam pre lepšie pochopenie života i diela spisovateľky. V novele Skúsenosť (1902) stvárnila Timrava svoje zážitky z obdobia, ktoré prežila v Dolnom Kubíne ako spoločníčka istej bohatej vdovy, príbuznej P. O. Hviezdoslava. Vystupuje v diele pod menom Marína Majtánová. Z novely Všetko za národ (1926) sa dozvedáme, v akom prostredí vyrastala, čo prežívala, ako sa formovala jej osobnosť. Vyjadrila svoj názor na konzervatívnu ideológiu martinského centra. V poslednej Timravinej próze, novele Záplava (1938) zobrazila autorka najucelenejšie udalosti po rozpade Rakúsko- Uhorska, keď bola možnosť pod vplyvom Maďarskej republiky rád nastoliť socialistické zriadenie. Timravine prozaické dielo je objektívnym obrazom pohybu spoločnosti za polstoročie, v ktorom tvorili autori druhej vlny slovenského realizmu. Ukázala, ako sa dedina mení vo svojom sociálnom myslení. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázny ironický tón. Timravino dielo dosahuje úroveň európskej realistickej literatúry a svedčí o nevšednom talente spisovateľky.