Všetko za národ (1926)

Hlavné postavy Viera Javorčíková – predstavuje autorkinu osobnosť Hana Čepčinská –národovkyňa, ktorej heslom je: „Všetko za národ!“ Elena – najstaršia zo sestier, Vierina sestra Olinka – najmladšia z nich troch kňaz Javorčík– ich otec Matej Vodnár – Ďurkov kamarát matka Ďuro Belický – odrodilec Hagara – vznešený sedliak Elenka – najstaršia zo sestier, protipól Vierin v kráse – ideálne krásna Obsah
Hane Čepčinskej doktori radili ísť bývať na dedinu, aby sa vyliečila zo všetkých chorôb. Ona poslúchla ich radu a presťahovala sa do Matúšovej, k rodine evanjelického farára. Nové prostredie jej naplno umožňuje pozorovať a poznávať okolie, vytvoriť si obraz. Nakoniec sa však rozhodne, že si nájde vlastné bývanie, aby nezavadzala u nich doma. Zatiaľ však čo u nich stále býva stretáva sa s mnohými známymi Javorčíkov, s ktorými však spokojná nie je. Väčšinou ide o odrodilcov, napr. Belický, alebo nemorálnych ľudí, napr. Vodnár. Keďže hlavným heslom je všetko za národ, prvé kritérium na hodnotu čl. tiež cez vzťah k národu. Snaží sa v rodine Javorčíkovcov vzbudzovať národné cítenie, hlavne u jeho troch dcér. Do ich domu chodieva dosť potencionálnych nápadníkov, no nikto pre Vierku. Jej skrytým obdivovateľom však bol učiteľ Ivan Čierny. Neskôr však po poľovačke ochorie a zomiera na zápal pľúc. Nakoniec sa predsa len Hana presťahuje k Hagarovi, vznešenému dedinčanovi, ktorého sa rozhodla Viera ľúbiť. V dome Javorčíkovcov v tom čase vychádza prvé vydanie ich časopisu Halúzky, ktorej organizácia bol Elenin nápad. Po nekonečnom Haninom presviedčaní a vplyvom napíše aj Viera do časopisu novelu, no nemá však dobrú odozvu, z čoho je Viera veľmi sklamaná. Domáci Javorčíkovci sa rozhodli zaopatriť svoje dcéry, čo by bolo na staré kolená najlepšie. Matej Vodnár, keďže nemohol dostať Elenku za ženu a boli ochotný vydať za neho iba Vierku, snažil sa ju bližšie spoznať. No z jej strany márne. A jeho snaha skončila neúspechom. Po Haninom odsťahovaní sa s ňou Viera neprestala stretávať. Hana sa jej snažila pomôcť objaviť v sebe ten talent a potenciál, chcela ju zblížiť s ľudom. Aj preto sa rozhodli, že sa v prezlečení zúčastnia dedinskej svadby a budú pozorovať a zapisovať výroky tamojšieho ľudu. Zmenili hlas- nárečie a v krásnych perleťami prešívaných krojoch sa vydali na svadbu. Z týchto zápiskov malo pozostávať jej prvé dielo. Celá situácia však nedopadla dobre. Hagara, ktorý poskytol halu na tancovanie ich spoznal, nič však neprejavil na verejnosti. Krátko po svadbe sa v novinách objavila správa o smrti kráľoviča a vyhlásení vojny. Medzi odvedenými mužmi bol aj Hagara. Po pár rokoch, dávno po vojne v ktorej zahynul Hagara, no skončila sa víťazstvom, priniesla slobodu národu, ktorého sa dožila aj už nebohá Hana. Rodičia Javorčíkovci všetky dcéry zaopatrili. Už len Vierka zostáva u nich bývať a jediné čo ju zajíma je jej synovec Mirko, v ktorom vidí novú generáciu Slovenského národa. Stala sa aktívne činná, stala sa spisovateľkou. Charakteristika postáv
Viera Javorčíková- Viera je dcérou evanjelického kňaza, je autobiografickou postavou autorky. Je prostredná z troch dcér, plná rozporov a vnútorných konfliktov. Neustále ju porovnávajú zo sestrami. Predstavuje protipól v kráse najstaršej Elenky a zároveň v šikovnosti mladšej Olinky. Je nízkej tenkej postavy, hanblivá, skromná, chúlostivá, nerada bola ľuďom na očiach, v spoločnosti sa stráni ľudí, radšej iba počúvala. V rodine sa cítila ako piate koleso na voze, úplne nepotrebná, bezvýznamná, stále ju kritizovali a nechápali, mysleli si, že je lenivá, no ona by radšej niečo tvorivejšie robila ako domáce práce. Doma ju volali Verangysám, čo z maď. znamená veľkomožná Viera. „Vždy ma len haníte a tlačíte do zeme, akoby bolo byť poníženou najväčšia potreba pre život…“ (122.-431) Písala len pre seba, bála sa, čo by jej povedali, najmä Hana. Autorka ju na začiatku vykreslí ako neschopnú, postupne sa však vyvinie, odkryje svoj talent. Viera bola veľmi nekomunikatívna, uzavretá, ťažko prístupná a bez motivácie. Veľmi o sebe pochybovala, myslela si, že jej duša je prázdna a bez ceny, mala málo sebadôvery, neverí, že má talent na písanie. „Ja by ti povedala: plytká osôbka. Ľahko žiť, pekne sa šatiť, nič nerobiť, to je jej ideál.“ (123.-529) (očami Olinky) V skutočnosti však bola plná snov a neustále fantazírovala, túžila sa stať ľúbenou a obdivovanou, významnou a inou a všetci, nevydať sa, no urobiť niečo záslužné a nevšedné. „ Srdce plné jej je nepokoja, citu, ohňa, túžob. Hlava preplnená sny. Chce byť ľúbená ako Elena a obdivovaná. Chce byť pokojná a príjemná ako Oľa. A chce ľúbiť, ľúbiť šialene, mrieť a umierať od lásky.“ (124.-432) „Tisíc túžob chytí sa v nej, hnali by ju preč. Lietať by chcela ponad hory, vrchy, svety, ako vták. Srdce zmieta sa jej nepokojom, rozkošou i žiaľom, búri sa…“ (125.-433) Jej impulzívna povaha často strieda nálady. Raz by chcela umrieť láskou k mužovi, inokedy je odhodlaná vzdať sa všetkého pre národ, raz zdá sa jej život krásnym a čarovným, v momente zas neznesiteľným a bezcieľnym, „…vše nechápe, čo je svet, čo je život, čo je po živote a čo je človek…“ (126.-436) Veľmi rada čítala knihy nielen slovenskej ale aj svetovej literatúry, jej obrúbený autor bol P. O. Hviezdoslav. Prečítala už vari i sto románov, aj čo jej Hana požičala. Hana sa snažila objaviť a rozvinúť jej potenciál ale Viera to brala ako manipulovanie, vysmieva sa z nej, nechce skončiť ako Hana, zatrpknutá stará dievka. Nakoniec však zaujme Hanino miesto a stáva sa aktívne činnou pre národ. Vývoj tejto postavy by sa dal prirovnať k rozprávke o škaredom káčatku. Hana Čepčinská V postave Hany zosobňuje Timrava silnú národovkyňu Emu Goldpegnerovú. Jej hlavným heslom bolo „všetko za národ“, podľa ktorého si cení človeka. Vždy do hĺbky skúmala nových ľudí a najmä ich vzťah k národu. To bolo jej prioritou v posudzovaní ľudí, preto sa jej nepáčilo, keď k Javorčíkom chodili odnárodnení. Odsudzovala pasívnych a pomaďarčených ľudí. „Ako sa veselia, akú dobrú vôľu majú v jeho spoločnosti! Divím sa a sklamala som sa. Ako možno odrodilca tak srdečne prijať?“ (127.-441) „Oni to, že sú Slováci vážne neberú. Teraz sa nedivím, že ich syn Ďurko odpadol.“ (128.-443) Bála sa, že takých bude čoraz viac a aj preto sa snažila pomôcť Viere a prebudiť v nej národné cítenie, aby neskĺzla na podobné chodníčky ako jej brat Ďurko. Nabáda ju, aby sa zaujímala o ľud, zbierala ich piesne a zapisovala ich výroky. Zo začiatku však mala k Viere skeptický postoj. Raz jej imponovala a verila, že jej v nej ukrytý talent, inokedy bola pobúrená jej rečami o ľude a nevidela niè na čo by bola súca. „Čo by z Viery malo byť zvláštneho. V spoločnosti sa nevie vynájsť, práce domáce robí ako s prisilením- pobadala som.“ (129.-439) Hana na rozdiel od Viery obdivuje slovenský ľud, jeho krásu. Vždy myslí iba na národ, je skromná, vzdelaná, vedela po nemecky, venovala sa literatúre. Skončila ako nevydatá stará dievka, bezdetná, obetovala sa pre národ, mnoho ľudí ju pokladá za zatrpknutú „starú pannu s čudnými ideami…“. Na dedinu sa presťahovala na rady lekárov, aby sa vyliečila z chorôb, ktoré však vznikali najmä keď videla upadanie a odnárodňovanie mladých a ich pasivitu voči národu.
Učiteľ Čierny- Postavu Čierneho obdarila takmer všetkými úpadkovými vlastnosťami vtedajšej džentry. Na jednej strane pôžitkárstvom a nudou, ľahkomyseľnosťou, na druhej strane sebairóniou a rezignáciou. Bol učiteľom, no stal sa lumpom, mal záhadnú minulosť a jeho tajomná láska viedla k sebazničeniu. Autorka odstraňuje túto postavu vtedy, keď ho už nepotrebovala, lebo na scénu prichádza Hagara.
                                                                 Hagara Autorka ho vykresľuje ako ideál ľudu, pričom on o to ani nestojí. Pri každej príležitosti zdôrazňuje jeho krásu, opisuje ho ako hrdého, sebavedomého, vzdelaného muža, no zároveň zdôrazňuje, že svoje vzdelanie nezískal na Slovensku, ale v Amerike, kde strávil tri roky, a tam nabral isté držanie. Vysmieva jeho sedliacky konzervativizmus, lipnutím na tradíciách zanikali v našom ľude výnimoční ľudia, ukázala ako aj rozhľadených ľudí tunajšie pomery vtiahnú späť do jarma a nemohli, či nechceli pozdvihnúť národ. Motívy a problematika diela
1. Spoločenské problémy- Vzťah k národu: Jedným z hlavných problémov priblížených v tejto novele ja vzťah k národu, jeho obraz v tej dobe, otázka boja za národ. Pretože autorka do centra postavila tému ideologickú, za základný kompozičný prvok si zvolila kontrast medzi hlavnými protagonistkami. Na jednej strane aktivita Hany voči národu v protiklade s pasivitou Viery je ťažiskovým protikladom, gradujúcim príbeh. Postava Hany sa dá chápať ako projekt počiatočného romanticko- idealistického národného horlenia, ktoré vyúsťovalo do ľudovo- osvetovej činnosti. Viera takéto štádium drobnej práce vysmieva, odmieta pre jeho neaktuálnosť a hlavne povrchnosť. Už v samotnom názve „Všetko za národ“, ktorý bol vlastne hlavným heslom Hany, a v pojme „národnej obete“ možno vidieť komické črty, parodizujúce všetko kedysi veľké a vznešené na smiešne a malicherné. „Nuž zabudli sme, čo sme, a nabili sme si do hlavy, že sme niečo, a niè sme- niè! A vraj všetko za národ! Také veľké slová a najmä mne chatrnej. Nuž slúž národu Hana! Veď je to všetko len fráza…“ (130.-437) „Hane Čepčinskej radili doktori ísť bývať na dedinu. S jej chorobami, má ich totiž sto, päťdesiat opravdových a päťdesiat primyslených, nevedeli si už rady…“ (131.-446) Väčšina týchto chorôb však symbolizuje strach o národ a ľud. Autorka poukazuje na odnárodňovanie a maďarský vplyv na slovenských dedinách, kde bežným oslovením slečien je „kišasonka“ (z maď.), kde nový mladý učiteľ, ktorý by mal predstavovať akýsi vzor, nevie po slovensky, len komolí naše slová…
2. Odnárodňovanie- Hlavným problémom je odcudzovanie rodín, odnárodňovanie mladej generácie, ukázaný aj na rodine Javorčíkov. Ich syn oženil sa s odnárodnenou, dcéra Elenka mala si zobrať takisto odnárodneného Belického. Rodičia proti tomu vôbec nenamietali. A tak upadajú rodiny, „červivé jablko odpaduje od stromu…“ (132.-425).
        3. Migrácia- Ďalším problémom je migrácia obyvateľov do Ameriky. Cez hlavnú predstaviteľku vyjadruje Timrava svoje obavy o budúcnosť slovenského národa, „…tak, tak…o sto rokov nebude z nás ani zbla. Vyhladia nás naši nepriatelia. Stlačia, zmaria, sfúknu zo zeme…Óh moja drahá, zlatá, krásna reč, o sto rokov už žiadne ústa slovo v tebe nevypovedia!…“ (133.-451), na druhej strane ich pobáda k aktivite v boji za národ, „…napred, Slováci, do boja sa! Chytajme šable, rúbajme sa! Vydobime si krásny veniec slávy…len smelo a Boh bude s nami…“ (134.-460) Nakoniec sa však vojna skončila víťazstvom, priniesla slobodu utláčaným. „Dostal sa spod jarma i náš národ, a všetko sa preinačilo. Školy zazvučali našou rečou, i úrady, neverní synovia i dcéry prihlásili sa k svojmu národu.“ (135.-458)                         4. Vyťah k ľudu Aj tu stoja v kontraste dva odlišné názory na ľud, medzi Hanou a Vierou. Cez postavu Hany je ukázaná láska k ľudu, ktorý zohráva hlavnú úlohu v dielach Timravy. Otázka spojenia zemianstva s inteligenciou prítomná v tvorbe Vajanského je pre Timravu už celkom bezvýznamná a ideálom je spojenie intelektuálky a nepatriarchálneho predstaviteľa ľudu, v ktorom vidí nádej, spojenú s bojom za národ. Pre Hanu je ľud obdivuhodný, zaujíma sa oň, no Viera oponuje jej tvrdeniam a nevidí na ňom nič výnimočné, najmä vo chvíli, keď idú okolo krčmy a pozorujú alkoholom podgurážených mužov. Ideálneho sedliaka zobrazila postavou Hagaru, ktorý je dokonca idealisticky opísaný podobne ako Detvan v známej skladbe od A. Sládkoviča. Je vzdelaný, rozhľadený, neobyčajne krásny, zdvorilý a inteligentný. Zároveň na druhej strane kritizuje jeho pasivitu voči národu a osvetovým myšlienkam. „A čítali ste knižky, čo som vám včera večer poslala?“ „Veru nie, prišiel som pozde domov, nuž priznám sa, radšej som si ľahol.“ Na tvári Haninej zjavila sa bolestná črta. Odvrátila sa a povie Viere: „Vidíš, aký je náš ľud…On si radšej ľahne spať, vzdelať sa nechce.“ (136.-463)
5. Láska k mužovi sa spája s láskou k národu Timrava ako päťdesiatročná, už uznávaná spisovateľka píše v novele Všetko za národ o svojej mladosti. V celom diele sa tesne prelína rovina národná a osobná. Láska (neuspokojivá) k „nehodnému“ mužovi sa prenáša do lásky k „nehodnému“ národu. Viera je hrdá, radšej zostala slobodná, no táto hrdosť je zároveň zárodkom obetovania všetkého (rodinného života, detí, šťastia…) Heslo Všetko za národ motivuje aj Vierinu lásku. Ľúbostný cit sa u nej prelína s národným. Keď sa zľakne lásky k mužovi, rozhodne sa „zomrieť pre národ“. Timravin citový zväzok k národu, ktorý uprednostnila pred manželstvom, má, obrazne povedané s národom veľa spoločného: lásku, hnev, vzdor, pokoru, výsmech,… Vedľajšie motívy: Vedľajšími motívmi sú napr. príroda, motív starodievoctva, konzervativizmus, vývoj literatúry v posledných rokoch (v diele sa spomínajú aj známi autori slovenskej i zahraničnej literatúry, napr. Hviezdoslav, Kukučín, Vajanský,…) Motív vojny nie je hlavnou témou v novele všetko za národ. Prichádza len na konci novely a zobrazuje určitú zmenu v postavení slovenského národa. Timrava poukazuje na zbytočné krviprelievanie a strácanie ľudských životov, na smútok a bolesť, ktorú šíri medzi ľudom. „Nastala vojna, idú na ňu, či ženú na ňu ľudí. Padne tam, bude umierať i náš ľud… a za čo, za koho? Vlasti svojej nemá, ani slobody- to je iného. Kráľa nemá, lebo ten nedbá o nich- len o iných, a predsa náš kvet, naša sila ide za nich do boja…“ (138) Kompozičné prvky Timravinej tvorby Novela sa zaraďuje medzi stredné žánre epiky. Získala si obľubu u spisovateľov 19. storočia a je obľúbená dodnes (vznikla v období renesancie v Taliansku). Novela má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť alebo súbor niekoľkých udalostí, ktoré uzatvára neočakávaný, náhly zvrat a rozuzlenie konfliktu. Má presne vymedzenú kompozíciu, zameriava sa na ústrednú dejová líniu, nie sú v nej opisné zložky a epizódy.
        KOMPOZÍCIA A ŠTÝL  
PoviedkaPoviedka patrí medzi malé žánre epiky. Stredobodom pozornosti autora je iba jedna udalosť. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery. Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. V porovnaní s novelou sa vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napínavosti. Jej charakteristickým znakom je výkladovosť. Primárnu funkciu v nej zohráva rozprávač. Z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako novela.
 
Pásmo rozprávača, pásmo postáv
Pásmo rozprávača sa rozčleňuje na pasáže, ktoré – pokiaľ ide o slohový postup – môžu byť pasážami rozprávacími, opisnými a úvahovými. Rozprávač môže „rozprávať“ príbeh v 3. osobe alebo v 1. osobe. Pásmo postáv predstavujú úseky textu, ktorých nositeľom sú postavy. Prehovory postáv môžu byť vyslovené nahlas (dialóg, vonkajší monológ), alebo môžu byť aj myslené, nahlas nerealizované (vnútorný monológ). Vnútorný monológ V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ, ktorý je typický aj pre Timravinu tvorbu. Vnútorný monológ je myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy. Charakterizuje spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod. Je najúčinnejším prostriedkom na bezprostredné zobrazenie vnútorného sveta postáv, ich myšlienok, pohnútok, názorov. Vnútorný monológ komentuje dej – vlastne zobrazuje jeho „odvrátenú“ stranu. Najčastejšie sa vyjadruje polopriamou rečou alebo nevlastnou priamou rečou (zriedkavejšie aj priamou rečou). Polopriama reč je súčasťou pásma rozprávača, nevydeľuje sa z nej žiadnymi znakmi (úvodzovky, pomlčky), zostáva v 3. osobe, pritom však referuje o myšlienkach postavy. Často využíva zvolacie a opytovacie vety: Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je meškať s takým ľudom ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie je taký rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Nevlastná priama reč je na rozdiel od polopriamej reči doslovným reprodukovaním myšlienok postáv v 1. osobe. V staršej literatúre sa vyčleňovala apostrofami, resp. úvodzovkami a uvádzacími vetami (napr. myslel si, spomenul si a pod.) Vnútorný monológ, prítomný aj v poviedke Bez hrdosti sa u Timravy stáva „sebazáchovným“ prostriedkom, kompenzujúcim tlak vonkajších okolností. „A to všetko pre Miška Maliarika! Príde jej na um a ide oprieť sa do okna v dumách, zachvátivších ju. Čo vlastne spravila tomu človeku? Prižmúriac oči, predstavila si jedno leto, prežité u rodiny, kde chodil i on. A premysliac si všetko, vidí, že vlastne nevykonala tak veľa zlého. On, nízky, počerný mladík, neobyčajne peknej tváre, zaľúbil sa, pravda, stála o to, aby sa zaľúbil. Potom zľakla sa, súc veľmi mladou, keď on vážne ju chcel, a odvrátila sa. To jej celá vina – nič viac. S tým sa skončilo. Jemu našli tetky ženu z rodiny, je šťastný a spokojný – počula. Nezúfal, nezavraždil sa, ani neumrel od žiaľu, a ona toľko trpí teraz. To je veľa, to je nespravodlivé. Keby sa bol zničil…“ Čím väčší dôraz sa kladie na autobiografickú postavu a na vnútorný monológ ako na jej sebavyjadrenie, tým menej dôležitý začína byť dialóg. V Timraviných autobiografických prózach má vzťah monológu a dialógu zvláštny charakter z toho dôvodu, že hoci sa výrazne odlišujú („prázdny“ dialóg, významovo exponovaný monológ), predsa spolu súvisia, ba ich odlišné formy sa navzájom podmieňujú. Čím menej sa toho čitateľ dozvie z dialógov, tým väčšie nároky sú kladené na významovú náplň vnútorného monológu, na ktorý sme pre dobré porozumenie novely odkázaní. Poviedky ako napr. Skon Paľa Ročku, Ťapákovci alebo novela Bez hrdosti sú rozčlenené na niekoľkých kapitol. Sú uvedené bez názvu. Veľké odbočenia od hlavnej dejovej línie Timrava nepoužíva. Len v Skone Paľa Ročku sa Paľovi občas vracajú spomienky, čo však nebráni poviedke v dynamickom napredovaní. Oslabuje sa opis postáv a prostredia a prevažuje charakteristika postáv, čím sa zosilňuje dramatickosť diela. Epilóg má skutočne významné miesto v kompozičnej výstavbe Timraviných noviel, pretože spravidla býva nositeľom rozuzlenia pointy, t.j. významového ťažiska novely. Patrí to k charakteristickým zvláštnostiam Timravinej kompozičnej výstavby, rovnako ako na minimum skrátená expozícia. Timravinej epilógy charakterizuje predovšetkým narušenie vzťahu k predchádzajúcemu textu. Do pointy Timrava vkladá svoj osobný postoj.
                                                                                                                      Štýl a jazyk autorky Timravin štýl písania je jednoduchý, hovorový, blízky bežnému človeku. Tomu zodpovedá aj výber slov (nárečové, napr. reklík- nočný kabátik, z novohradského dialektu) Pre Timravu je typické používanie množstva rečníckych otázok a apoziopéz vo vnútorných monológoch postáv. Z básnických figúr využíva gradáciu, hyperbolu, z trópov synekdochy, metafory. Väčšinou nepoužíva retrospektívu, ale kombinuje dve časové línie – súčasnú a myšlienky z minulosti, ktoré zasahujú do prítomnosti (napr. Skon Paľa Ročku). Prostredie je prevažne dedinské, ovplyvnené spoločenským dianím a udalosťami, skrytými v pozadí poviedky (vojna, zmena v spoločnosti). Ako autorka kritickej realistickej literatúry podáva obraz súčasnej doby, kritizuje ju, no neposkytuje riešenie. Vo svojich prácach sa zameriava na individualistu a na rozdiel od nemenných charakteristík vedľajších postáv buduje hlavné dejovo iniciatívne postavy ako dynamické typy. Autorka upúšťa od detailného opisu vonkajšku postavy. Nesnažila sa obsiahnuť postavu v celom komplexe jej vlastností, ale zdôrazňovala tie, ktoré ju odlišujú od iných postáv. Epické osoby sa u Timravy nevyvíjajú. Zámerne zdôrazňuje rovnakými alebo podobnými prívlastkami, ktoré ich určujú a zároveň obmedzujú. Detail, gesto sa stáva identifikačným prvkom postavy. Timrava hlboko preniká do psychiky postáv. Obľúbené pre Timravu sú takisto konštantné prívlastky. Tie sú nielen opisom vonkajšej vlastnosti, ale aj charakteristikou vnútra človeka i hodnotením kolektívu (napr. v Ťapákovcoch kalika Anča- zmija, Iľa-kráľovná). Mnohoznačnosť každého detailu sa uplatňuje výrazne v kompozícií, ktorá na rozdiel od jej „panských“ próz je pevne sústredená na pointu. Ale hoci pointa je často mravným ponaučením, niekedy moralisticko-náboženskej proveniencie, vždy nad ňou víťazí mnohoznačnosť zobrazeného života. Charakteristický činiteľ je irónia. Napätie medzi skutočnosťou a jej ironizovaním, či sa to už týka jednotlivých postáv – i tých najautobiografickejších – alebo spoločenských javov, je stále prítomné v týchto novelách. Prejavuje sa to už v názvoch. Vyjadrujú najtriezvejšiu skutočnosť.