Životopis

Občianskym menom Božena Slančíková (1867- 1951) vyrastala vo vrchárskej dedinke horného Novohradu v Polichne, kde sa aj narodila 2. októbra 1867, v rodine evanjelického farára. Na polichnianskej fare prežívala pokojné detstvo. U svojho otca
získala zároveň základné vzdelanie. Polichno je obec hornatá, no v minulosti veľmi chudobná. Chudoba obce sa odrážala aj v rodinnom živote spisovateľky. Slančíkovci mali jedenásť detí, pričom dospelého veku sa však dožili len šiesti. Štyri sestry (Irena, Božena, Isabela, Mária) a dvaja chlapci (Pavel a Bohuslav).So svojimi piatimi súrodencami aj Timrava neraz pociťovala a spoznávala biedny život nášho slovenského ľudu v minulosti. Nedostatok peňazí a zlé hospodárske pomery ich prinútili odbaviť si nižšie stredné školy doma. Do ľudovej školy chodila Timrava dva roky v rodisku, potom ju aj ostatných súrodencov vyučoval otec. Pavel Slančík učil svoje deti čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis, maďarčinu i nemčinu…Len na konci roku odchádzali robiť skúšky a vďaka dôkladnosti otcovej školy ich všetky deti poskladali s úspechom. Kým chlapci odišli do vyšších tried gymnázií, dcéry boli odkázané len na domáce vzdelávacie možnosti. Štvrtú triedu meštianskej školy si urobila v Banskej Bystrici u profesora Orphanidesa (1881- 1882). Na školu jej zostali dobré spomienky, nie však na domácu, ktorá jej dala pocítiť dvojitý útlak. Národnostný i sociálny. „Profesor Orphanides bol dobrý, ale som bola na koste v jednom profesorskom dome, u jednej profesorskej vdovice, ktorá svoje kostošky hladom morila, a mňa, poneváč menej za mňa platili ako za druhé, mala obzvlášte v nemilosti i za to, že som mala také kričiace slovenské meno Božena. Prišla som ubitá domov- predtým až bláznivé dievča- a tá stiesnenosť potom ma vše morila, ba i teraz ma tlačí dosť ráz.“ Božena Slančíková- Timrava. Takéto zažitie dvojitého útlaku ju urobilo citlivou na poznanie nespravodlivosti vo svete. Povahovo bola tichá, utiahnutá a skromná. Výchovou odlúčená od detského kolektívu, osobná plachosť v styku s ľuďmi, spojená s jedinečným pozorovacím talentom, hrdosťou a výsmešnosťou ľudu, viedla iba k jedinému: ventilovať svoje stavy písaním. Hoci mala veľa nápadníkov, nikdy sa nevydala ,,Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou. Pravda, nikto ma nechcel… A nebolo takého ozajstného. Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A ked som bola vytriezvená, videla som, ako ten nebol hoden. Taký človiečik obyčajný.“ A jej pokusy vymaniť sa z domáckeho okruhu zamestnaním skončili neúspechom. Ako spoločnica P. Orsághovej vydržala iba niekoľko mesiacov a nevydaril sa jej ani prechod do Martina za opatrovateľku zbierok slovenského múzea. Po národnom oslobodení jej nevyšiel ani pokus stať sa poštárkou a neúspechom skončilo aj úsilie blízkej priateľky E. M. Šoltésovej zabezpečiť jej spisovateľskú profesionalizáciu (spisovateľské štipendium). Po bolestnej otcovej smrti roku 1909 sa aj s matkou presťahovala do susednej dedinky Ábelovej, kde pôsobil jej brat- dvojča Bohuslav ako evanjelický kňaz. Tu žila až do roku 1945,pomáhala v detskej opatrovni, potom sa presťahovala k príbuzným do Lučenca. Po návrate z Banskej Bystrice strávila život uzavretá za hranicami dedín Polichno a Ábelová, čo jej umožnilo dokonale do hĺbky spoznať tamojší ľud a nepochybne ovplyvnilo Timravinu tvorbu. Svoj pseudonym si zobrala od obľúbenej studničky v polichnianskom chotári, ku ktorej s radosťou chodievala. „Meno? Meno sa spytujete? Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká vodička hôrna. Že vraj je to ruské slovo. Bola som veľká rusofilka. Ti sa u nás vyslovuje mäkko. – Nechcela som, aby ma poznali.“ Timrava "Cimrava" okrem studničky sa menuje aj vyvýšenina – pole nad studničkou v Polichne. V roku 1947 jej bol udelený titul národnej umelkyne. Zomrela 27. 11 1951 v Lučenci, kde je zároveň pochovaná.